My Life (SK)

- Milujem ťa -

Pomaly som otvorila oči a snažila sa zaostriť svoj rozmazaný zrak. Po chvíli som už videla lepšie no nebola som v aute. Ležala som na nemocničnej posteli napojená na rôzne prístroje a infúzie. V nose som mala hadičku a mezi nohami tiež. Cítila som sa ako z nejakého čudné ho hentai porna. Ledva som sa vedela hýbať a moje vnímal okolia tiež nebolo nič moc. Podľahla som váhe mojich oči a opäť zaspal. Po mojom druhom prebudení pri mne stál niekto v plášti. „Hmm Tris kto to asi môže byť?”. Doktor niečo kontroloval až po chvíli si všimol že som sa zobudila. Vyzeral ako by videl ducha. Možno som na patológii a teraz som niekomu spôsobila infarkt.

„Prebrala sa!”

Zakričal doktorka smerom kam som nevidela a snažil sa so mnou viesť konverzáciu. Mne išlo slová cez zuby veľmi ťažko. Väčšina mojich reakcií bola len hmkanie alebo znaková reč cez žmurkanie. Kým sa čakalo asi na ostatných lekárov snažila som sa pohnúť alebo aspoň zrozumiteľne rozprávať. Prišlo pár ďalších ľudí ako by som bola nejaká celebrita. Postavili sa okolo postele a niečo si písali.

„Mô..mô..môžete mi to dať v..von?"

Ticho som prehovorila a ukázal na hadičku v nose.

„Asi áno, keď už si pri vedomí”

Doktor mi vytiahol hadičky a ja som sa mohla konečne slobodne nadýchnuť.

„Ďakujem”

„Nemáš zač Tris”

Chvíľu mlčky pozerali a potom sa jeden z doktorov odvážil povedať mi čo sa stalo.

„Mala si vážnu autonehodu počas ktorej si si zlomila ľavú ruku a utrpela otras mozgu čo pravdepodobne videlo k tomu, že si skončila v kóme. Našťastie nič vážnejšie sa ti nestalo”

„Bola som v kóme?”

„Áno”

„Tak kedy teda som?”

„Vidím že ťa humor neopustil. V kóme si bola týždeň a pól”

Odmlčala som sa a snažila som sa vybaviť čo sa vlastne stalo ten deň.

„Kedy budem môcť odísť?”

„Kľud rýchlik, ešte si sa len zobudila”

„Aj tak, kedy budem môcť odísť?”

„Neviem ti povedať”

„Čo keď podpíšem papier?”

„Nedovolím ti ho podpísať skôr ako za 14 dní”

„Takže za 14 dní idem domov”

„Tak som to nemyslel”

„Ruka sa mi zahojí aj doma, lieky môžem báť tiež doma a v kóme už nie som”

„Si hrozne čudný pacient”

„Aspoň ma tu nemáte na dlhšie ako 14 dní berete to pozitívne”

Lekári odišli a ja som sa stratila v toku myšlienok. Nevedela som si na nič spomenúť. Asi to bude nejaký vedľajšia účinok kómy alebo také niečo. Časom si spomeniem. Dni pomaly išli a zo mňa vychádzalo čím ďalej tým menej hadičiek. Jedlo tu nebolo nič moc už sa teším keď prídem domov a.....a neviem. Akoby som si nevedla spomenúť na niečo konkrétne. Nie len moment ale aj vec. Musím si spomenúť nech to stojí čo to stojí. Už zajtra by som mala ísť domov.