My Life (SK)

- Trvá to moc dlho -

Už prešli skoro dva týždne a ja stále neviem ako pokračovať s Andreou. Píšeme si a Andrea sa snaží byť trpezlivá. Mám taký pocit že by som sa mala už konečne rozhodnúť. Lebo čím dlhšie to budme odkladať tým to bude len horšie. Môže to skončiť tak že o ňu prídem.

„Zem zvolá Tris, Tris odpovedz”

„Čo? Kde? Ako?”

„Prečo zase nedáváš pozor?”

„Prepáčte pani profesorka, zamyslela som sa nad niečim”

Áno, zabudla som spomenúť že chrípkové sú už dávno preč a ja mám ešte o jednu starosť naviac.
Škola mi nikdy nešlo až tak dobre. Nie že by som sa učila ale aj tak. Česť výnimka ako biológia alebo občianka. To jediné ma baví.
Škola konečne skončila a ja už som bola rozhodnutá.

„Tris, nejdeme niekde dnes?”

„Prepáč Katka dnes nemôžem”

„Kvôli tomu dievčaťu?”

„Nie, teda áno ale nie tak ako si myslíš”

„Dobre Tris, ale dúfam že sa dáš rýchlo do kopy lebo to s tebou ide "horu vodou". A to myslím vážne”

„Neboj už čoskoro budem v pohode, teda dúfam”

„Vieš Tris. Keď ti chýba nejaká tá mužská spoločnosť do postele viem ti pomôcť ak budeš chcieť”

„Viem, ale není nic také potrebné”

„Ja len keby náhodou”
Žmurkla na mňa a naše cesty sa rozdelili.

Nechápem že jej ešte stále nedošlo kým som. Skôr na čo som. Možno to už dávno, len Boh vie čo sa jej v hlave deje.
Prišla som domov s pocitom stresu v žilách. Vedela som že dnes sa musím rozhodnúť. A dúfam som že sa rozhodnem správne. Tašku som hodila na chodbu a išla si urobiť kávu. Keď som vošla do obývačky stratila som dych. Andrea sede na gauči a rozprávala sa s mojim bratom. Nevedela som čo to má znamenať.

„O, Tris už si doma. Tris toto je Andrea zoznámte sa”

„To si zo mňa robíš piči teraz?”

„Eh.. Čo”

„Koho to bol nápad? Jej alebo tvoj?”
S nervami a slzou v oku som odišla do izby. Plnou silou som päsťou udrela do steny. Aby som si uľavila. Keď to nepomohlo zopakovala som to niekoľko krát. Keď som mala ruky od krvi a triasli sa ako čivavy pochopila som že už asi stačí. No smútok ma neopustil. Oprela som sa o stenu a pomaly sa spustila dole. Slzy mi setkaly po lícach.
Otvorili sa dvere a vošla Andrea.
Pristúpila ku mne. Po lepšom pohľade na mňa sa netvoria úplne nadšene. Jej zdesený výraz vo mne vyvolal pocit viny a paniky.

„Si ty normála, čo si stvárala?”

Ukázala som roztrasenou rukou na stenu.

„Ty nie si normálna Tris”

Pomohla mi vstať a preniesla ma na posteľ.

„Prosím povedz niečo”

„Prečo by som mala”
Povedala som zo smútkom v hlase.

„Není to tak ako si myslíš. Tvoj brat chcel len doučovanie z chémie”

„Aká to náhoda že prvé ty robíš doučovanie”

„Myslíš že som rada, doučujem chémiu chlapca ktorý mi probral priateľku a ešte je brat dievčaťa ktorému patrí moje srdce”

V tej chvíli mi prišlo hrozne. Keď som si uvedomila že ten chlapec ktorý zničil ich vzťah bol môj brat.

„Prepáč”
Dostala som zo seba a vrhla sa na Andreu. Celou silou som ju objala a plakal.

„Chcela som ti dnes napísať že to s tebou chcem skúsiť. Lebo som vedela že ak to budem odkladať prídem o teba.”

Vylievala som si srdiečko? Pravdepodobne áno. Andrea sa ma snažila utíšiť. Pochopila prečo som tak vybuchla. A ja som bola rada že medzi nami není žiadne veľký problém.

„Si si vedomá že toto budeš musieť povedzme  odčiniť?”

Utrela som si slzu a vášnivo pobozkala Andreu. Z prvej chvíle som vycítila že to nečakala, ale netrvalo dlho a bozk vy vrátila.

„Ako to teraz medzi nami teda je Tris?”

„Chce to pomalé kroky ale dúfam že to prerastie v niečo viac ako kamarátstvo”

Povedla som s úsmevom.
Andrea sa len pousmiala a dala mi pusu na čelo.

„No ja už pôjdem”

„Dúfam že sa čoskoro uvidíme”

„Možno skôr než myslíš”
Odvetila a odišla dole. Neviem či odišla domov alebo ešte pokračovali v chemii. Nezaujímalo ma to. Verila som jej a mala dom dosť práce s čistením dlážky od krvy.
Dúfam že aspoň víkend na tom bude lepšie....