My Life (SK)

- Zbytečné obavy -

Zbalila som si všetko podľa mňa potrebné a čakala na odchod. Andrea sa stihla tri krát prezliecť ale nechápem načo to bolo dobré.

„Ako v tom vyzerám?”

„Tak isto nádherne ako v tých predtým”

„Takto sa nikam nedostaneme”

„Chceš tým povedať že neviem povedať čo je pekne a čo nie?”

„Áno”

„Dobré súhlasím, oblečenie ide mimo mňa”

S úsmevom som sledovala nespočet kombinácii oblečenia. Po dlhých hodinách som ju nakoniec presvedčila že vyzerá úžasne a nech už presne skúšať šatník. Samozrejme sme meškali a to sme ešte ani nevyrazili z domu. Rýchlo sme nachádzali kufre do auta a odniesli kľúče od bytu Dominikovi. Dostal za úlohu nakŕmiť korytnačku a rybičky takže dúfam že to prežijú. Počas cesty na chatu  sa ma Andrea niekoľko krát opýtala či nechcem šoférovať ja. Síce mám vodičak ale neodvážila som sa ísť na neznámu cestu do neznámeho cieľa. Celú cestu mi Andrea rozprávala o jej triede a ľuďoch v nej. Bola to taká skupina čudných ľudí. Cestou sme prešli okolo krásneho jazera a pomaly vchádzali do lesa. Zišli sme z normálnej na lesnú neupravenú cestíčku. Pekne strmý kopec v spojení s tou zlou cestou bolo pre naše auto zlo. Keby teraz išiel niekto oproti nám určite by jedno auto pri pokuse vyhnúť sa spadol dakde do stromov. Proste celé zle. Keď sme konečne prešli ten hrozný úsek čakala na nás už len krátka rovinka a v diaľke bolo vidno našu chatu. Zaparkovali sme auto a išlo sa pozisťovať čo sme zmeškali prípadne kde sa máme zložiť.

„Ja som si myslel že už neprídeš Andy”

„Kristián však ty vieš že takú  radosť by som ti neurobila”

„A kto je táto krásna slečna za tebou?”

„Ak sa na ňu čo i len zle pozrieš zopakuje sa incident z tretieho ročníka”

„Chápem”

Vošli sme do chaty kde nám Kristián ukázal našu izbu. Vyložili sme veci a zišli ku ostatným. Ani jedného človeka som tam nepoznala. Cítila som sa tam tak čudne, akoby som tam vôbec nepatrila.

„Môžem sa ťa opýtať aspoň na meno?”

„Jasné, som Tris”

„Myslíš že ma teraz Andy zabije keď som zistil tvoje meno?”

„Je to možné asi by si mal utekať”

„Asi máš pravdu”

Kristián sa s úsmevom nenápadne vzdialil a ja som opäť ostala sama. Byť opretá o stenu s pohárom pepsi a stratená v myšlienkach mi zatiaľ celkom vyhovovalo. Andrea po mňa prišla nech sa zoznámil s ľuďmi aby som nebola taký autista. Čo vám budem hovoriť, zoznamovanie išlo hrozne až som to nakoniec vzdala. Vedela som zhruba čo od koho čakať z rozprávania od Andrei, takže som dostatočne pripravená. Vyšla som von a sadla si na kapotu auta. Po chvíli vyšla nejaká baba a vybrala si to smerom ku mne.

„Čo tu robíš tak sama?”

„Užívám si ticho, kľud a samotu”

„Ale no, poď k nám dnu”

„Až moc ludi ktorých nepoznám na jednom miesto”

„Tak je na čase ich spoznať”

„Neviem či sa mi do toho úplne chce”

„Ahoj ja som Janka a ty?"

„Tris”

„Teší ma Tris”

„Okej toto bolo hrozne divné, prečo pre boha?”

„Aby som to ukázala že spoznať nových ľudí není až tak ťažké”

„Aha... Aj tak radšej ostanem ešte vonku”

„Ako myslíš, ale príď čím skôr aby si nezmeškala nič podstatné”

Tak toto bolo veľmi divné. Príde mi že toto dievča to v hlave nebude mať v poriadku. Ale čo keby bol každý normálny svet by bol nudný. Chvíľu som len tak pozerala do prázdna a nakoniec sa rozhodla opäť vojsť do chaty. Andrea ma hneď zobrala k sebe a začal zoznamovací maratón. Väčšiu mien som už teraz zabudla takže si to celé asi budem musieť zopakovať ešte raz. Nastal večer a Kristián predložil plán dnešného dňa a zajtrajška. Jeho plán bol v podstate do rána oslavovať, piť a užívať si život. Zajtra sa malo ísť na jazero kde by sa v podstate robila ďalšia párty aj keď on to nazval pokojný oddych pri jazere. Zapla sa hudba, overili fľašky a už to tak nejak šlo. Dlho som odolávala alkoholu ale nakoniec som sa pridala. Z celého večera si pamätám len útržky ako pád zo schodov spolu s Andreou alebo to že som v pití porazila Kristiána. Ráno som tú súťaž extrémne ľutovala. Andrea bola už skoro ráno na záchode a mne tiež nebolo úplne najlepšie. Povedala som si že dnes nebudem piť ani keby sa neviem čo dialo.

„Prečo sme pili”

„To je otázka?”

„Ani sama neviem”

„Ktorá spadla z tých schodov skôr?”

„Myslím že sme išli spolu”

„Je to možné”

Všetko ma bolelo a nechcelo sa mi ani vyliezť z postele. Keď som ja skončila takto ako dopadol zvyšok ľudí. To že sme odišli do izby skôr bolo asi najlepšie rozhodnutie včerajšieho večera.
Andrea si obliekla tepláky, prehodila cez seba prvé tričko čo našla a zišla dole do kuchyne.
Chvíľu mi trvalo než som jej postup zopakovala ale nakonec som do kuchyne došla.

„Vidíš ten bordel?”

„Vôbec nie”

„Správne, poďme zobudiť ostatných lebo ja to upratovať sama nebudem”

Kým Andrea násilím budila svojich kamarátov ja som sa rozhodla zrobiť aspoň kávu. Mám taký pocit že dnešní deň dopadne ešte horšie. Ale ani po tomto celom som sa nezbavila pocitu že tu nemáme byť. Po ťažkom rané sa začala plánovať návšteva obchodu a potom cesta na jazero. Čo by sa len mohlo pokaziť...

Tak ďalšia časť je na svete. Ďakujeme že ste to dočítali až sem a venovali tomu čas ktorý už niekdy nedostanete späť. Všetko inak platí ako u každej časti.