My Life (SK)

- K niečomu sa schyľuje -

Ako dni išli začínala som svoje rozhodnutie povedať pravdu ľutovať. Andrea ma uklidňuje že to bolo správne ale ja si to proste nemyslím.

„Už to aj tak nezmeníš tak sa tým netráp”

„Čo keby som použila stroj času?”

„My máme stoj času?”

„Bohužiaľ nie”

Andrea mi dala pusu na líce odišla do kuchyne. Ja som si ešte ležala v posteli a neplánovala odísť.

„Láska, aký je dnes deň?”

„Sklamem ťa, je streda”

„Vesmír ma nenávidí”

Schovala som sa do paplóna s vedomím že čoskoro budem musieť ísť do práce. Andrea mi urobila kávu, toust a začala sa chystať aj ona.

„No, von z postele a poď sa najesť”

„Ešte chvíľu”

„Nebuď jak malá a šup do kuchyne”

Niekedy mi prišlo že sa o mňa stará ako o svoje dieťa. Vyliezla som teda z paplónu a ako po výbuch išla do kuchyne. Venovala som jej bozk na rozlúčku a išla sa najesť. Nestihla som ani dojesť a už mi volal Dominik či sa hodlám dnes dostaviť. Rýchlo som do seba dala toust, vypila kávu a niečo na seba hodila. Zamkla som a utekala do práce. Dominika som dosť zanedbávala od toho večera čo sme boli von. Keby len vedel že som ho chcela použiť ako môjho priateľa pred mamou. Možno som to aj mala urobiť. Ak získam stroj času určite to urobím. Počas cesty som rozmýšľala nad podobnými vecami a taktiež nad tým, že už nemám pozerať filmy o cestovaní v čase. Dobehla som do práce celá zadýchaná. Uvítal ma obrovský výbuch smiechu od Dominika.

„Čomu sa tak smeješ?”

„Pozri sa sama”

Vybral zrkadlo zo svojej tašky a namieril ho na mňa. Po pohľade do neho som sa chcela prepadnúť pod zem. Ja som úplne neupravená s výbuchom na hlave došla až sem. Pre boha ja takto nebudem obsluhovať.

„Vidíš to je karma za to že si sa neozvala”

„Ale ticho buď”

Pustila som sa s hanbou do práce. Každú poznámku na moje vlasy som sa snažila vtipne odbiť. Prišlo mi to ako utrpenie ale tak hlavne úsmev a byť v pohode. Už nech to skočí a môžem ísť domov. Keď už to vyzeralo že tento deň nemôže byť horší započula som známy hlas...

„Mám taký pocit že život s ňou ti neprospieva”

„Ahoj Anita, dlho sme sa nevideli”

„Za ten čas ťa riadne zničila”

Ešte toto mi dnes chýbalo. Nechápem že ju ešte stále robí šťastnou keď môže jebat do nášho vzťahu. Jej život musí byť hrozne o ničom.

„Potrebuješ niečo?”

„Ani nie, ale to skôr tebe asi treba pokoj a kľud”

„Heh”

„Ale neboj už cez víkend budeš mať kľud„

„Prečo by som mala mať kľud cez víkend?”

„Nevravela ti že máme stretnutie zo školy na chate tento víkend?”

„Nie nič také nespomínala”

„Aha...rada som ťa opäť videla a dúfa že da dáš dokopy”

„Nedám”

Anita sa otočila a odišla. Tento deň už proste nemôže byť lepší. Nejak som to vydržala do konca smeny a s chuťou zabíjať v očiach som išla domov. Andrea už bola doma a s úsmevom ma privítala. Ja som jej nenápadne naznačila že nemám náladu a hodila som sa na gauč. Pri večeri sme sa rozprávali a ja som nejak spomenula dnešnú návštevu v práci.

„Prečo si mi nepovedala o tom víkende?”

„Lebo som nemala v pláne tam ísť”

„Ale však to je stretnutie, tam by si nemala chýbať”

Dostať túto vetu cez zuby malo zabrať. Ale viem že to chcela počuť.

„Ja neviem Tris”

„Choď a uži si poriadnu párty ako za starých školských čias”

„Dobre teda, pôjdem ale pod jednou podmienkou”

„Akou zase”

„Ty ideš so mnou ako doprovod”

Nevedela som čo mám povedať. Ak poviem že áno rada tak to bude vyzerať že ju nechcem nechať samú. Ale keď poviem že nejdem môže sa uraziť.

„No.. Ehm”

„Dobre sme dohodnuté ideš so mnou”

Tak asi za mňa rozhodol vesmír. Ale aj tak neviem či je to dobrý nápad. Dojedlo sa a zvyšok večera sme už len ležali a preberali nepodstatné veci. Dni prešli ako voda a víkend už bol za dverami. Stále som si nebola istá či mám ísť. Mala som z toho taký čudný pocit. Už zajtra sa ide a ja nemám nič zbalené a ani len neviem kam presne ideme. Uvidí sa možno to nakoniec nebude až tak zlé....

Dámy a páni oficiálne sa blížime ku koncu tohoto príbehu. Dúfam že sa vám páčila táto kapitola a som rád že ste v nej opäť stratilo čas ktorý vám už nikto nevráti....