Electus - Za múrom (Dokončené)

1. Kapitola

Bežala som tmavým lesom. Sama neviem kam. Moja myseľ mi kričala jediné slovo: Bež! Splašene som sa obzerala. Každú chvíľu som očakávala niečo veľké. Niečo, čo sa mi nebude ani trochu páčiť. Za mnou sa ozýval praskot vetvičiek. V diaľke čosi zavylo. Celým telom mi prebehli zimomriavky. Bola som sama, bez pomoci a pomaly mi začínal dochádzať dych. Nohy som mala v jednom ohni, v hrdle druhú Saharu a na tele more potu. Vietor mi strapatil vlasy a vháňal ich do tváre, čo mi v mojej situácii ani trochu nepomáhalo.

Absolútne som netušila, kadiaľ som to vlastne bežala, no v tomto momente to bol môj najmenší problém. Zakopla som. Svet sa so mnou začal divoko krútiť. Poobíjalo ma o všetky kamene, ktoré sa mi priplietli do cesty. Hlina sa mi lepila na spotené oblečenie. Nakoniec som sa ako placka roztiahla na zemi. Vypľuvla som lístie a unavene si vydýchla. Bola som doudieraná a celá špinavá od lístia a zeminy. Snažila som sa opäť postaviť na boľavé vysilené nohy, no bolo to márne. Už nič ma nedonúti postaviť sa.

Opak bol však krutou pravdou. Blízko mňa sa ozval rev. V momente som dostala úder bičom. Nával adrenalínu ma opäť postavil na nohy. Skôr, než som však stihla čokoľvek urobiť, mi pravým členkom prešla vlna bolesti. Zaťala som zuby a potlačila výkrik. Rýchlo som sa oprela o najbližší strom, aby som nestratila rovnováhu. Trasúcimi sa rukami som si vyhrnula rifle a dotkla sa škaredo opuchnutého členka. Obzerala som sa okolo seba a snažila nájsť niečo, čo by mi pomohlo v pohybe skôr, než...V kríkoch sa niečo pohlo. Skamenela som. Opatrne som sa pozrela tým smerom. Praskot vetvičiek bol čoraz bližší. Zrazu sa za mnou ozvalo tiché zavrčanie. Vystrašene som sa otočila. Obliala ma hrôza. Dohnalo ma to. Celé jeho telo bolo zakryté tmou. Jediné, čo som z neho videla boli dva páry krvavočervených očí žiariace ako reflektory. Nevedela som od nich odtrhnúť zrak. Zviera zavylo, prikrčilo sa a... Skočilo.

S výkrikom som spadla z postele. Vystrašene som sa poobzerala okolo seba. Ležala som na dlážke, nohu som mala zaviazanú do periny a skrútenú do bolestného uhla. Vyslobodila som si ju. Pokývala som členkom, no bolesť ešte stále pretrvávala ako jediná spomienka na túto noc. Nočná mora... Opäť rovnako sa končiaca ako všetky predchádzajúce. Blbé zviera! Ani sny nemôžem mať normálne.

Vyvalila som sa na posteľ s cieľom dospať stratené minúty. Počkala som, kým sa mi neupokojí tlkot srdca a nespomalí dych. Keď som však zavrela viečka, v mysli sa mi vybavili jeho krvavočervené oči. Po tele mi prešiel mráz. Zničene som si vzdychla. Zbohom krásny spánok. Dolámane som vstala a podišla k oknu.

Otvorila som ho. Do tváre mi udrel svieži ranný vzduch. V diaľke sa už obloha farbila do ružova. Za chvíľu vyjde slnko, aby osvetlilo husté lesy na Čiernej hore. Lúče prejdú najprv dolinou, a potom osvetlia stromy, čistinky a háje. Zobudia lesných obyvateľov, ktorí žijú svoj bezstarostný život plný radostí a nadšenia. Vzdychla som si. Škoda, že môj život nie je rovnako bezstarostný ako ich...

Volám sa Pandora Nocteová a žijem so svojím „perfektným" oteckom v luxusnej vile Tenebras ohraničenej vysokým múrom. Môj život je jednotvárny. Každý deň musím pretrpieť súkromné hodiny s mojimi učiteľmi. Žiadne víkendy, prázdniny, sviatky... Jednoducho žiadne voľno! Potom si ako vždy vypočujem od svojej pestúnky siahodlhý monológ o tom, ako by sa mala správať dáma na mojom mieste... Dosť otravné, čo? Lenže toto peklo sa o chvíľu stane len minulosťou. Zajtra mám totiž pätnásť rokov!

Odtrhla som oči od tej scenérie predo mnou a išla som sa prichystať na každodenné ráno. Obliekla som si svoje obľúbené tričko a úzke rifle, umyla tvár, zuby a rozčesala krátke neposlušné vlasy, ktoré mi priam lietali okolo hlavy. Pozrela som sa do veľkého zrkadla, kde sa na mňa usmievala štíhla, no bledá čiernovláska s nezbednými čiernymi očami. Na sebe mala oblečené čierne krátke tričko s nápisom FOLOW YOUR DREAMS a čierne úzke rifle s dierou na kolene. Vonku bolo horúco, no i tak som sa obliekla do čierneho. Mám rada túto farbu, a to koleno... Spravila som si ju nedávno. Rifle sa mi zdali byť veľmi obyčajné, preto som si ich trochu spestrila nožnicami. Spočiatku som to trochu aj ľutovala, ale stačil mi jeden pohľad na otcove vrásky na čele a hneď som vedela, že zašívať ju nebudem. Koniec koncov, čo môjho otca nezabije, to ho posilní, či nie?