Electus - Za múrom (Dokončené)

3. Kapitola

Učiteľ prikývol a po tvári mu prebehol tieň zamyslenia. Zachmúrený dlho premýšľal nad tým, čo sa stalo. Nakoniec sa nadýchol a tajomne povedal:

„Nikto nevie, čo sa ukradlo, dokonca ani či sa to vrátilo. Vieme len to, že to bol náš symbol moci a hrdosti," pozrel sa na mňa, aby sa uistil či počúvam, „ale jedno je isté, ukradli nám to Svetlí mágovia. No keď sa na to prišlo, odmietli nám to vrátiť so slovami: ,Naše spoločenstvo vám nič neukradlo! Nie sme zlodeji na rozdiel od vás!' Tak sa začala vojna. Kvôli krádeži a obvineniam. Potom bola v roku deväťsto päťdesiatpäť napísaná dohoda o rozdelení územia na dve časti. Svetlí mágovia dostali mestá a Temní mágovia zasa lesy. No aj napriek všetkému nášmu úsiliu sa nám nikdy nepodarilo získať, ba ani len zistiť, čo sa stratilo."

Jeho sklený pohľad smeroval niekde cezo mňa. Nezmohla som sa na slovo. Sedela som s otvorenými ústami a zízala naňho. Toto mi nikdy nerozprával. Nie tak podrobne a určite nie s takou nenávisťou v očiach. Memorián sa vystrel a na chvíľu zmĺkol. Čakala som, čo ešte zo seba vysúka.

„Je pondelok. Do stredy chcem vidieť urobený referát o Druhej svetovej vojne."

Myslela som, že sa prepadnem. Čože?! To hádam nemyslí vážne! S týmito slovami sa pozrel na hodinky.

„Máte prestávku, dovidenia zajtra."

A učiteľ odišiel z triedy so zamysleným výrazom na tvári.

Ďalšia hodina bola latinčina. Bola to jediná hodina, na ktorú som sa tešila. Popravde, nie som nijaký jazykový talent ani nemôžem povedať, že latinčinu mám v malíčku, ale je to jediný predmet, na ktorom ma učí učiteľka. Volá sa Adriána Stantinová a je to jedna z najlepších osôb vo vile Tenebras.

Do mojej malej triedy vstúpila učiteľka s blond vlasmi, krásnou usmievavou tvárou a na červeno namaľovanými perami. Prišla tu nedávno, len pred pár mesiacmi, no už sme sa stihli spriateliť. Totiž, ona tu prišla len zastupovať, dokým môj otec nenájde citujem: „Plnohodnotného a kvalifikovaného učiteľa schopného ťa naučiť všetko, čo bude potrebné."

Neviem prečo, ale nikdy nemal Adriánu v láske. Možno preto si tak rozumieme. Dokonca mi dovolila jej tykať. Myslím, že otec by ma najradšej učil latinčinu sám, ako by ma mal nechať v jej rukách. Samozrejme, ak by mal čas, čo, na moje šťastie, nemá nikdy.

Keď vstúpila do triedy, rozvíril sa prach v celej miestnosti a vzduch zavoňal čerešňami. Mala na sebe sivé šaty s červenými kvetmi po bokoch, ktoré jej zvýrazňovali štíhlu postavu. Červené čižmy siahajúce jej až po kolená, ladili so vzorom na jej šatách. Tvár mala bez jedinej vyrážky (čo sa o mne nedá povedať). Oči, modré ako nekonečný oceán, sa na mňa usmievali kedykoľvek prišla do triedy. Bola jednoducho nádherná a dokonalá ako vždy. Možno preto ju otec tak nenávidel. Rád vyčítal učiteľom, kde robia chyby. Na jeho smolu, Adriána bola dosiaľ perfektná vo všetkom a nemohol jej nikdy nič vytknúť. Dokonca ani to, že sa na ňu sťažujem, pretože to bolo jeho eso v rukáve, ak už naozaj nevedel, za čo by ich mal komandovať.

Postavila sa predo mňa a po latinsky pozdravila:

„Ave Pandora."

„Ave Adriána," odpovedala som.

Potom úhľadným písmom napísala na tabuľu pätnásť nových slovíčok, ktoré sa mám naučiť naspamäť dozajtra. Pri písaní na tabuľu sa jej rozkolísal náramok. Vždy som naňho bola náramne zvedavá. Bola to tenká strieborná retiazka, na ktorej sa hompáľala polovička srdca. Raz som sa na ten náramok spýtala. Vtedy sa na mňa milo usmiala a povedala:

„Tento náramok som dostala ako darček od rodičov."

„A kto má druhú polovicu?" opýtala som sa vtedy.

Ona sa smutne usmiala a jemne pohladila hompáľajúce sa srdiečko.

„Má ho osoba, s ktorou som si bola kedysi veľmi blízka, teraz je však pre mňa menej ako cudzí človek."

S týmito slovami zmĺkla a ja som sa neodvážila pýtať na podrobnosti.

Odrazu zvuk píšucej kriedy na tabuli ustal. Vrátila som sa do reality a zdvihla hlavu. Pohľad mi padol na nové slovíčka. Rýchlo som si ich naškrabala do zošita. Zvyšok hodiny sme sa venovali prekladu, ich výslovnosti a použitiu vo vetách. Na konci hodiny povedala:

„Vale Pandora."

„Vale Adriána," odpovedala som jej.

S úsmevom na tvári odkráčala ladným krokom z triedy a ja som si šokovane uvedomila, že ma čaká ešte niečo horšie ako dejiny mágie. Je tretia hodina. To znamená, že mám hodinu s Rajmundom.