Electus - Za múrom (Dokončené)

40. Kapitola

Položila som pero na stôl a utrela si spotené ruky do nohavíc. Žena zobrala papier, letmo prečítala otázku a hodila ju na kopu papierov, ktoré mala na stole. Potom sa k nám dvom otočila a povedala:

„Vaša otázka je zapísaná do poradovníka. Odpoveď očakávajte do roka. Ak sa vám odpoveď do roka nepošle, hláste to do kroniky ako reklamáciu otázky."

Z jej úst to vyznelo neuveriteľne bezcitne a mechanicky.

„Lenže ja nechcem čakať," ozvala som sa, keď sa mi jej slová rozložili v hlave.

„To nechce nikto!" odbila ma.

Bezmocne som pozrela na Petra. Ten na mňa nenápadne žmurkol a pristúpil bližšie k stolu. Oprel sa oň rukou, akoby to robil denno-denne. Žena naňho vrhla pohľad vraha, pery, už teraz dosť zovreté, stisla do tenučkej čiarky, no nepovedala nič. Peter na ňu žmurkol, usmial sa ako keby krajšia žena v celej miestnosti ani nebola. Somár! Myslí si, že je až taký atraktívny?! S ironickým úsmevom sa naňho otočila a spýtala sa:

„Želáte si ešte niečo?"

Do tej otázky vložila všetku trpkosť, ktorú voči nám mala. Peter to asi pokladal za dobré znamenie, lebo hneď na to povedal:

„Viete, šli sme tu celú večnosť. Celé dni o hlade a smäde. Sme unavení a nepoznáme cestu späť."

Zahral to naozaj dojímavo. Hoci to sme si mohol odpustiť. Pozrela som sa na tú ženu a ihneď mi bolo jasné, že mu na to neskočí. Už-už som myslela, že mu dá jednu zaucho, keď s hláskom ako med zapriadla:

„Och, chúďatká."

Peter na ňu hodil úsmev, ktorý by prenikol do srdca každej ženy, a odhalil pritom rad dokonalých bielych zubov.

Na moje veľké počudovanie, ona mu ten úsmev opätovala. Hoci nebol ani zďaleka taký dokonalý, ale bol. Peter cítil, že už má vyhraté a tak sa k nej o trošku priblížil. A potichu jej zašepkal:

„Ste krásna žena."

„Och, ty lichotník!" zasmiala sa.

Založila som si ruky vbok a odvrátila zrak. Nemohla som sa na to jeho divadlo pozerať. Robil to tak prirodzene, že to nemohol robiť prvýkrát. Znechutila som sa nad ním. Musí byť riadny sukničkár. Nenápadne som dala Petrovi najavo, aby to urýchlil. Prešiel teda na vec:

„Počúvajte," začal opatrne so stále medovým hláskom, „my... Ja sa potrebujem dostať ku Kronikárovi, aby som pomohol celému svetu, ale najmä... Vám."

Priblížil sa a objal ju. Ona mu to objatie opätovala. Pozrela naňho. On sa k nej nahol bližšie a... Dostal facku. Prekvapený Peter sa na tú ženu díval s naširoko otvorenými ústami. Ona tam stála a pohľadom ho prebodávala.

„Ešte nejaký zvlášť dojímavý príbeh? Nie?! Tak mi teraz láskavo dovoľte robiť si svoju prácu a zmiznite!" s tým sa na päte obrátila a zamierila k dverám.

Už chcela siahnuť po kľučke, keď sa dvere rozleteli a dovnútra vstúpil chudý mladík v mníchovskom rúchu.

Mohol mať asi dvadsať rokov. Bol asi o hlavu vyšší ako Peter, s okuliarmi na nose a s hŕbou papierov v rukách. Položil tú kopu papierov na stôl a akoby nič povedal:

„Tu máš tie vyplnené otázky, Marica. Sú nejaké ďalšie, ktoré dali zreklamovať alebo s končiacim sa termínom?"

„Nie, žiadne," povedala upierajúc na nás varovný pohľad.

Ak myslela, že nás tým zastraší, tak sa mýlila. Podišla som k neznámemu mužovi a spýtala sa ho:

„Môžeme hovoriť s Kronikárom?"

Muž sa zarazene otočil. Pozrel sa na mňa a na Petra. Stál tam ako obarený, neschopný jediného slova. Dokonca si prečistil okuliare a opäť si ich nasadil, aby sa uistil, že dobre vidí.

„Ja asi snívam," zamrmlal si a usmial sa na nás širokým úsmevom.

„Pravdaže môžete! Už som tu nemal návštevu od... Vlastne ani nepamätám," usmial sa nad svojím vtipom a pohľad mu zablúdil k sekretárke.

„Marica, prečo si mi neoznámila, že tu máme hostí?" vyčítal jej.

Marica vyčarila úsmev od ucha k uchu a jemným hláskom povedala:

„Vieš, boli práve ne odchode," pozrela sa na nás vražedným pohľadom, „však?"

„Vy by ste sa už poberali preč? A bez toho, aby ste ma navštívili?!" bolestne sa opýtal neznámy.

Ani som mu nestihla odpovedať a už nás ťahal do dverí. Stihla som sa ešte poslednýkrát otočiť. Ak by mohol pohľad tej ženy zabíjať, tak už by sme boli s Petrom na zemi a váľali sa v posmrtných kŕčoch.

Muž nás ďalej tlačil pred sebou do výťahu, ktorý pod našou váhou bolestne zastonal. Bolo tam málo miesta, tlačili sme sa jeden na druhého. Zaregistrovala som nejaké tlačidlá. Na každom z nich bol obrázok. Ten muž stlačil posledné tlačidlo s... Čo to je? Bol to akýsi štvorček so šnúrkou a menšou guľôčkou. Vyzeralo to ako nepodarený počítač. Výťah sa pomaličky posúval dole. Muž si zamrmlal niečo o oprave, tresol do steny výťahu až sa celý zatriasol. Zastal. S Petrom sme si vymenili nervózne pohľady.

Chcela som sa opýtať či tu nemajú náhodou schody, keď zrazu sa začal výťah neskutočnou rýchlosťou rútiť dole. Skoro som zvrieskla, no pri pohľade na úplne pokojného muža som prehltla krik. Obrátil sa mi žalúdok. Zrazu sa výťah zatriasol a ja som narazila do Petra. Ten, keďže mal dosť starostí so svojou vlastnou rovnováhou, sa tiež zakolísal a hlavou udrel do plechu za nami. Nahnevane po mne šibol pohľadom a šúchal si boľavú hlavu.