Electus - Za múrom (Dokončené)

64. Kapitola

* * *

Miestnosť osvetlili plamene. Všade navôkol bolo ticho. Jediný, čo narúšal tento stav pokoja bol dážď bičujúci do okien. Vonku zúrila búrka. Vietor sa silno opieral do stromov a ohýbal ich do uhlov, pri ktorých bolestne praskali a stonali.

Po zemi sa tiahol tieň. Bol nehybný, rovnako ako jeho majiteľ. Neponáhľal sa, neutekal. Stál pred kozubom a zabodával pohľad do plameňov, ktoré oblizovali vnútro kozuba. Tvár mal ľadovo pokojnú. Až priveľmi na to, čo sa pred malou chvíľou dozvedel.

Opakovane si už asi tretíkrát prehrával udalosť spred pár minút. Stále a trpezlivo dookola. Hľadal klamstvo, zaváhanie, čokoľvek, čo by mu mohlo prezradiť, že Alfonz klamal. Nenašiel však nič. Iba sa zbytočne trápim. Z vnútorného vrecka saka si vybral dýku. Vysunul ju z pošvy a začal starostlivo čistiť, neskôr aj ostriť. Neprestal, dokým sa neblýskala a nebola taká ostrá, že s ľahkosťou by rozrezala aj kosť. Spokojný so svojím dielom vložil dýku do pošvy a zasunul do vnútra saka.

Vyrušilo ho tiché zavrčanie. Strhol sa. Z tieňa za dverami sa vynorilo obrovské zviera. Jediné, čo mu bolo vidno, boli dva páry krvavočervených očí. Mužovi sa uľavilo. Podišiel do tieňa a pohladkal Tigrilupusa po jednej z hláv. Tigria hlava spokojne zapriadla. Vlčia sa obtrela o jeho nohu a šťastne zakňučala. Po privítaní svojho pána si Tigrilupus ľahol neďaleko kozuba a lenivo ho z diaľky pozoroval.

Ticho opäť prerušili náhlivé kroky na chodbe a neskôr nesmelé zaklopanie na dvere.

Vlčia hlava ticho zavrčala.

„Ďalej!" vyštekol muž.

„Dobrrý veččer," vykoktal zo seba jeden zo sluhov.

Vošiel do miestnosti. Tu už aj tigria hlava zbystrila pozornosť. Sluha, keď zahliadol to zviera, stŕpol. Severín však jedným gestom obe hlavy utíšil. Tigrilupus iba ticho zavrčal dávajúc tak svojmu pánovi jasne najavo, čo si o tomto votrelcovi v pracovne myslí. Potom sklonil obe hlavy, lesk v jeho očiach trochu pohasol. Ako na dôkaz toho, že jeho mágia už nepôsobila, sa sluha zhlboka nadýchol. Severín odišiel spred plameňov a teraz to bol on, čo sluhu prebodával pohľadom.

„Čo chceš?"

„Jaa váám possielam sprrávu od Alffonza."

Severín zbystril pozornosť. Predsa mi možno niečo utajil.

„Tak do toho, na čo čakáš!"

Sluha rýchlo vtiahol do miestnosti vozík, na ktorom bola položená krabička. Postavil ho pred Hlavného mága, uklonil sa a zdúchol. Severín si zvedavo poobzeral prístroj zo všetkých strán. Bola to malá krabička na vozíku. Opatrne otvoril poklop a udivene nadvihol obočie. Vo vnútri bolo malé železné koliesko o veľkosti spätného zrkadla na aute. Vybral krúžok a pevne ho chytil do obidvoch rúk. Chvíľu sústredene hľadel dovnútra. V krúžku sa zamihotal vzduch. Začal iskriť a dymiť. Po chvíli sa v strede krúžku z dymu vytvorila Alfonzova tvár. Keď krúžok prestal iskriť, Severín začal:

„Môžeš mi vysvetliť, čo bolo také súrne, že si sa mi nemohol ukázať osobne? A, mimochodom, ako dlho máš tento šrot?"

Alfonz pohoršene skrivil tvár.

„Severín, to nie je žiaden šrot. Som na mieste, kde nie je signál, nebudem sa vracať späť s prázdnymi rukami a je to príliš dôverné na to, aby som to poslal po poslovi."

Severín iba nadvihol obočie.

„Takže dôverné vravíš? Dúfam, že to nebudú zlé správy ako naposledy," nahnevane ho varoval.

Alfonz sa zaškeril.

„Viem, kde je!"

Po týchto slovách Severín cítil, ako mu spadol zo srdca ťažký kameň.

„Počúvam."

„Šla ku Kronikárovi."

Severín sa zamračil. Začalo ho opantávať zlé tušenie.

„Ako sa tam dostala, ba čo viac, kde o ňom vôbec počula?"

„Dajme tomu, že za to môže jeden starý hlúpy Svetlý mág. Ukázal jej cestu, kadiaľ ma ísť."

Vrásky na čele sa mu ešte viac prehĺbili.

„Volal sa Consilius?" zavrčal Severín.

„No... Áno, ale ako to vieš?" spýtal sa Alfonz úplne vyvedený z mieri.

„Pretože Pandora nebola jediná, ktorá sa ho to pýtala," povedal a zrušil spojenie.

Ešte hodnú chvíľu potom sa nemohol upokojiť. Chodil po pracovni hore-dole. Tigrilupus bol zo svojho pána nervózny. Vlčia hlava ticho kňučala. Nakoniec Severínove kroky zastali pred mahagónovým pracovným stolom. Pohľad automaticky preletel všetky papiere, kalamár s perom a dokumenty. Jeho oči zamierili na okraj. Z kovového rámčeka sa naňho usmievala mladá žena. Čierne vlasy jej padali na obnažené plecia. Jemne sa vlnili a padali kdesi dole, kam fotka ani on už dosiahnuť nemohli.

Ach, ako veľmi dobre ju poznal. Trpezlivo a láskavo prechádzal po každom prameni kým sa neodvážil pozrieť aj na tvár. Hneď ho pohltili tmavomodré oči plné šibalstva. Poznal všetky odtiene, ktoré mali. Opakoval si ich vždy, keď na ňu myslel. Z očí prešiel po malom nose, na ktorom sa v lete objavilo niekoľko pieh a zastavil sa na perách...

Áno, veľmi dobre... Každú nepatrnú vrásku, ktorá sa sem-tam objavila pri jej úsmeve. Zobral rámček do rúk. Pohľadom jej hladil líca, ktoré bozkávalo slnko, závidiac mu túto výsadu, ktorá bola jemu tak kruto odobratá.

Ťažko si vzdychol. Už chápal, kto jej vtĺkol do hlavy útek a čo malo toto všetko znamenať. Pri predstave, že celý ten kolotoč sa rozbehne odznova, mu po chrbte prešiel mráz.

,,Ach, Izabela, prečo mi to robíš?" zašepkal do ticha.

Sadol si do kresla a opäť sa ponoril do mora nepokojných myšlienok.