Electus - Za múrom (Dokončené)

21. Kapitola

Podrobne som si ho obzerala zo všetkých strán hľadajúc dôkaz, že je to naozaj mamine dielo. Nič. Nakoniec som sa pozrela pod krídlo a... Bingo! Pod ním malo napísané P-!- M. To boli naše skratky, ktoré sme si povymýšľali. Najprv sme napísali pre koho je tá správa, čo je hlavná podstata odkazu a od koho je. Občas sa k nám totiž pridal aj personál. Zahrabala som v pamäti. Bolo to pre mňa. Správa obsahovala upozornenie alebo napomenutie a odosielateľom bola mama. Bola som v rozpakoch. Žeby si bola až taká istá svojím neúspechom?

Obracala som lietadielkom medzi prstami. Včera som sa rozhodla, že to aspoň skúsim. Nakoniec, bola to jediná cesta, čo ma mohla dostať von. Otvorila som ho teda. Na moje prekvapenie tam bol nalepený výstrižok z novín. K nemu bola prilepená fotografia usmievajúceho sa starčeka s plešinkou a okuliarmi.

Profesor Eduard Consilius oslavuje svoje päťdesiate narodeniny!

Osobnosti Veľkej Moravy a ich tajomstvá, Známe osobnosti „Veľkej vojny"... Tieto a ešte ďalšie diela sú vám určite známe. Slávny historik Prof. Eduard Consilius má za sebou viac ako desať úspešných kníh na tému Veľkomoravská ríša.

„Obdobie Veľkej Moravy ma zaujalo svojou záhadnosťou. Hlavne v období Veľkej vojny. Snažím sa odkrývať miesta, ktoré nikto nevidel celé stáročia, a ktorých pravda sa skrýva niekde hlboko pod zemou."

Povedal Prof. Eduard Consilius, keď sme sa ho spýtali, prečo si vybral pre svoje štúdium práve toto obdobie.

Ak som si ten článok neprečítala aspoň trikrát, tak ani raz. Obrátila som ho na druhú stranu s nádejou, že tam nájdem nejaké vysvetlenie. Keď som tam zazrela písmo, potešilo ma to. No môj úsmev mi zamrel v momente, keď som sa pozrela na „vysvetlivky."

najbližšie mesto;

kaviareň na námestí,

13:00

Kronikár?

Nepredstavuj sa!

Lakťami opretá o parapetu som pozerala na svetlá mesta. Nevedela som či je najbližšie, no dúfala som v to. Hlavou mi vírili tisíce myšlienok. Vynárali sa odniekiaľ zozadu a vytvárali pred mojimi očami film nezastaviteľných otázok. Snažila som sa nájsť nejaký spôsob, ako by sa mi podarilo preliezť cez ten prekliaty múr bez toho, aby sa to otec alebo hocikto iný dozvedel.

...

Hodila som sa na posteľ a zatvorila oči. Chcela som zaspať. Ísť do toho krásneho kráľovstva zázrakov. Ďaleko od týchto pochmúrnych múrov, ďaleko od otca, od všetkých... A tam by ma čakala ona. Spokojne som sa usmiala a čakala na spánok. No ten neprichádzal. Pomrvila som sa. Niečo malé ma tlačilo na chrbte.

Posadila som sa a zažala lampu. Prehrabávala som sa perinami, kým som rukou nenarazila do niečoho tvrdého. Chytila som to a vytiahla. Denník. Prstami som prechádzala po obale. Dotkla som sa zašitého vrecka. Bolo iba nepatrne vyduté. Zatlačila som. Tvrdé. Čím ho mama vypchala? Kameňmi? Bližšie som si ho obzrela. Na jeho spodnej strane sa urobila malá dierka od častého používania. Vopchala som dovnútra prst a hľadala ich. No môj palec narazil na papierik a na niečo studené hneď vedľa. Zarazila som sa.

Zo svojho pracovného stola som si zobrala nožnice a prestrihla ho. Vypadla odtiaľ papierová guľôčka a malá zlatá retiazka s písmenkom A. Jemne som ju zobrala do rúk. Ani som si nevšimla, že ju v ten deň nemala. Palcom som jemne prešla po obrysoch jemne tvarovaného písmenka, ktoré pre mňa tak veľa znamenalo. Dala som si ju na krk a zamerala svoju pozornosť na malú guľôčku na stole. Opatrne som ju otvorila. Do ruky mi vpadol malý kľúčik. Bližšie som si ho obzrela. Bol to klasický kľúčik, ktorý môže ísť do akejkoľvek zámky vo vile. Teda, až na hlavnú bránu. Tam sa otec poistil kladkou.

Už som chcela papier, v ktorom bol kľúč zabalený vyhodiť, ale všimla som si, že tam bolo niečo napísané. Položila som zhúžvaný papier na stôl a rukami som ho trochu narovnala. Bola to mapa vily Tenebras. Poľahky som tam našla svoju izbu. Asi o dve miestnosti ďalej bola Nanina izba. A hneď oproti... Zarazila som sa.

Podľa kruhového pôdorysu som vedela, že to bola otcova pracovňa. No s jedným zásadným rozdielom. Blízko jeho písacieho stola bolo červenou fixkou vyznačené veľké X.