Electus - Za múrom (Dokončené)

14. Kapitola

Alfonz sa trochu zahniezdil.

„Neviem či je to tá správna téma na rozhovor."

„Je to ideálna téma."

„Tak fajn," vzdychol si, „a čo chceš vedieť?"

„Všetko od začiatku až po deň, čo sa stratila."

„Och, Pandora, jaaa.... Neviem či by som mal..."

„Prosím," skočila som mu do reči.

Mlčal. Pozeral sa kamsi do diaľky. Nakoniec si vzdychol a začal rozprávať:

„Ako dobre vieš, každých osem rokov sa volí nový Hlavný mág. Pred šestnástimi rokmi... Sa o post Hlavného mága zaujímali dvaja silný kandidáti. Bol to Severín Noct a Alexandra Izabela Cantetová. Obidvaja pochádzali zo silných rodín, ktoré mali za sebou celé generácie vládnutia. Ich rodiny boli odnepamäti rivalmi."

Odmlčal sa, no po chvíľke zadumane pokračoval:

„Nebyť toho, že sa tí dvaja do seba bláznivo zaľúbili, neviem, ako by to dopadlo. Tvoj otec by možno ani nevyhral," usmial sa, „ale stalo sa. Alexandra nakoniec ustúpila z volieb a umožnila tak Severínovi nastúpiť na post Hlavného mága. Pre jej rodičov to však bol príliš veľký úder. Alexandru vydedili a od volieb sa spolu nerozprávali. Neboli dokonca ani na jej pohrebe."

„Prečo teda mama odstúpila z volieb, keď vedela, že rodičia ju znenávidia?"

„Pretože už vtedy plánovali s tvojím otcom svadbu."

„Aha... Čo bolo ďalej?"

„Pandora, vážne neviem či som ten pravý na..."

„Si ten najlepší, len, prosím ťa, pokračuj. Dobre vieš, že z otca to nikdy nedostanem."

„Veď práve preto by som nemal..."

„Už si aj tak začal. Treba to dokončiť. Otec sa o tom aj tak nikdy nedozvie."

„Tak teda dobre," odkašľal si a bez ďalšieho zaváhania pokračoval.

„Približne rok na to si sa narodila ty. V podstate všetko išlo dobre. Nehádali sa, nemali medzi sebou žiadne nezhody... Klapalo im to."

Čakala som, čo povie ďalej, ale on mlčal.

„To je všetko?" opýtala som sa sklamane.

„Nebuď netrpezlivá. Rozmýšľam, ako to bolo."

„Aha, prepáč."

„Možno si spomínaš, že Alexandra kvôli práci veľa cestovala. Jedného dňa išla niekde do Čiech a... Už sa nevrátila," zakončil svoje rozprávanie Alfonz.

„Vieš kam odišla?" pýtala som sa ďalej.

No vtedy sa Alfonzove pery stisli do úzkej čiarky.

„Už dosť spovedania. Dozvieš sa to, keď to tvoj otec uzná za vhodné a už túto tému ďalej nebudeme rozoberať."

S týmto ukončil hodinu a pobral sa preč. Vzdychla som si. Z neho už asi nič nevydolujem. So šuchtavým krokom som sa pobrala z telocvične.

Ďalšiu hodinu som mala s Artúrom. Vybehla som hore schodmi do triedy, sadla na stoličku a čakala na Artúrov príchod. Ako vždy tu bol presne včas. Otvoril dvere. Pozdravili sme sa a on sa začal pýtať, čo sme naposledy preberali.

„Ach, áno, máš pravdu. Začali sme Druhou svetovou vojnou. Ako som už iste hovoril, bola to jedna z najhorších vojen na svete. Počas nej sa udialo množstvo krviprelievania ako v každej inej vojne. No nič, naozaj nič sa nevyrovná..."

„Pán učiteľ?" náhlivo som prerušila jeho výklad, ktorý začínal pripomínať prednášku o Veľkej vojne.

Artúr mi venoval podráždený pohľad.

„Prosím, slečna Nocteová?"

„Chcem sa niečo opýtať, no nie je to k tejto téme."

„Moja drahá, hodiny dejín mágie nie sú určené na vylievanie si žiaľu zlomeného srdiečka."

„Som tu celých pätnásť rokov. Dosiaľ som sa nestretla ani s jedným chlapcom mojej vekovej kategórie. Ako by som mohla byť zamilovaná?"

Memorián sa zarazil.

„Vy máte pätnásť?"

Prekrútila som očami. Budem mu to musieť hovoriť aspoň týždeň, aby si to zapamätal.

„Poznali ste sa s mamou?"

„S mojou mamou? Pravdaže! Čo to má byť za otázku?"

Nedopína mu...

„Hovorí vám niečo meno Alexandra Nocteová?"

Memorián si sadol na stoličku a začal rozmýšľať. Už som si myslela, že od toľkého rozmýšľania zaspal, keď sa rozhovoril:

„Krásna, mladá a pôvabná žena, ktorá mala talent na históriu a vedy s ňou súvisiace. Mohla sa stať známou, keby jej nenapadla taká pochabá myšlienka..."

„Aká myšlienka?" prerušila som ho dychtivo.

„Čo?"

Zagúľala som očami. Dnes mu niekto naozaj stojí na vedení.

„Hovorili ste, že by bola známa, keby jej nenapadla pochabá myšlienka. Aká to bola myšlienka?"

„Veď ja viem, čo som povedal! Prečo mi to pripomínate, slečna?"

„Tak aká to bola myšlienka?" zopakovala som nedočkavo.

Pozeral sa kamsi do diaľky. Oči sa mu tajomne zaleskli. Po tvári mu prešla vlna sústredenia. Nedočkavo som naňho hľadela. Očami som priam hltala jeho pohyby pier, ktoré robil, keď bol vo veľkom zadumaní. Nakoniec sa nadýchol, vystrel sa a do ticha zazneli dve slová:

„Nespomínam si."