Electus - Za múrom (Dokončené)

39. Kapitola

Môj oddych sa skončil prvými zimomriavkami na chrbte. Z podlahy, na ktorej som ležala, sálal obrovský chlad. Už hodnú chvíľu som s tým bojovala, ale všetko malo svoje hranice. Donútila som sa posadiť a poobzerať sa po miestnosti, v ktorej som sa ocitla. Bola osvetlená tlmeným svetlom sviečky. Miestnosť mala žlté, plesnivé steny. Pohľad mi padol na obrovský stôl.

Bol krásne vyrezávaný, nalakovaný a natretý čerešňovou farbou. Na stole bol bordel ako v tanku. Samé papiere, perá, guma, neumytý hrnček od kávy, dokonca aj zvonček. Nech to bol ktokoľvek, tu sa veru nenudil. Za stolom som si všimla dvoje dvier. Vstala som a podišla k nim. Obidve však boli zamknuté.

Ako minúty plynuli, začínala som byť netrpezlivá. Chodila som hore-dole po miestnosti. Po ceste som si párkrát kopla do dverí, no bez žiadnej ujmy, len ma k tomu ešte aj začala bolieť noha. Peter sedel na zemi a díval sa na moju postupne sa meniacu náladu s ľadovým pokojom, z čoho som začínala byť tiež dosť na nervy.

Po ďalších dlhých minútach toho už zrejme mal dosť aj Peter, pretože sa na mňa osopil:

„Mohla by si sa tu láskavo prestať prechádzať a kopať do všetkého, na čo narazíš?! Už ma ide s teba poraziť!"

„Aspoň sa snažím, zatiaľ, čo ty si ani nedvihol zadok z tej hlúpej podlahy!"

„Fajn, chceš, aby som niečo urobil?!"

„Bola by som ti veľmi povďačná, keď prestaneš míňať vzduch len na sedenie."

Peter nasrdene vyskočil na nohy. Podišiel k stolu a tresol po zvončeku. O pár sekúnd na to sa jedny dvere rozleteli a z dvier sa vynorila chudá ryšavka. V rukách držala nejaký list, ale keď nás zbadala, nepatrne ho vložila do obálky a hodila ho do tmy za sebou.

Vyzerala tak na dvadsaťpäť, čo sa vôbec nezhodovalo s tým, čo mala na sebe. Úprimne, také handry by si na seba nevzal ani bezdomovec. Bola oblečená ako zo sedemdesiatych rokov. Mala sivé, bodkované šaty s golierikom a čierne silonky. Na jej štíhlej postave pôsobili celkom pekne. Oči mala tmavozelené. Jej ryšavé vlasy jej padali na plecia v malých vlnkách. Tenké, ale pevne zovreté pery mala namaľované výraznou červenou. Vyzerala ako vystrihnutá z módneho časopisu. Z veľmi starého časopisu.

Pohŕdavo sa na nás pozrela a premerala si nás od hlavy až po päty. Vôbec nevyzerala prekvapene, akoby nás čakala. Očami prechádzala z Petra na mňa. Ten pohľad! Bol to takmer identický pohľad, ktorý mi venoval Rajmund na našej prvej hodine. Nemusela ani hovoriť, aby som jej rozumela. Rovnako ako on aj ona mala v sebe niečo veľmi pyšné a povýšenecké.

„Ako ste sa tu dostali? Čo tu robíte?" vyštekla na nás až som sa mykla.

Nečakala som, že bude mať taký tenký hlások. Našťastie, Petra to nezaskočilo a hneď podával vysvetlenie:

„Prišli sme ku Kronikárovi, chceme sa ho opýtať na pár otázok."

My? Fúha, zdalo sa, že on to s tým dočasným prímerím myslel akosi vážne. Žena za stolom našpúlila pery.

„Môžete sa opýtať len jednu otázku. Čo si myslíte, vy sprostí fagani?! Že kvôli vám tu budem mať práce až povyše hlavy?! Myslíte si, že sa tu nudím či čo?!"

S Petrom sme sa na seba pozreli. Ten bez najmenšieho zaváhania odstúpil a uvoľnil mi miesto pri stole. Prišuchtala som sa k stolu, kde už žena prichystala prázdny papier a pero. Rozmýšľala som, čo za otázku napísať. Bolo toľko vecí, na ktoré by som chcela vedieť odpoveď...

Žena si odkašľala.

„Čo na to pozeráš ako teľa na otvorené vráta?! Dala som ti papier a pero! Tak tam už niečo napíš a vypadnite!"

Naklonila som sa nad papier a schytila pero. Ruka sa mi pri tom zatriasla. Teraz nebol čas pýtať sa na voloviny. Myšlienkami som opäť zablúdila do minulosti. K mame a jej usmiatej tvári. Dala by som čokoľvek za to, aby som sa dozvedela, čo sa jej stalo. Lenže ona by nechcela, aby som sa tým zaťažovala. Mala som dokončiť úlohu. Ísť po jej stopách. Ale ako som mala vedieť, kde všade bola ak neviem, čo sa jej stalo?

Pero sa dotklo papiera a vypustilo doň úzky pás atramentu. Všelijako sa krútil, zatáčal. Vytváral slučky a laná, doliny a kopce. Tvoril rieky neprestajne sa stáčajúce do smerov a končiace sa dlhými vodopádmi a perejami. Do papiera vpustil vietor, ktorý rozohnal všetko skryté pred očami, do nami pochopiteľných tvarov. Písmen. Náhle sa však celá táto scenéria skončila a umrela jediným veľkým otáznikom.