Electus - Za múrom (Dokončené)

17. Kapitola

Konečne som dorazila k trúbam. Zastavila som sa. V obidvoch sa práve pieklo. V tej bližšie pri mne bol krásny koláč s ríbezľami a v druhej zasa kačka. Vzdychla som si. Tie tu môžu piecť ešte hodinu. Tak dlho som tu byť nemohla. Poobzerala som sa po celej miestnosti.

Nikde inde trúby neboli až na jednu starú, ktorá vyzerala, že je ešte z dôb Napoleóna. Tá predsa nemohla nikdy fungovať. Či? Nemala som práve na výber. Nešťastne som sa k nej pobrala. Zblízka vyzerala ešte staršie. Ukazovala sa na nej hrdza. Keď som ju otvorila, dvierka pišťali a stonali. Zobrala som kábel. Na niektorých miestach bolo vidieť medené drôty. Opatrne som ho dala do zástrčky. Trochu to zaiskrilo, ale inak to vyzeralo byť v pohode. Zatiaľ.

Otvorila som dvierka a vložila tam knihu. Dala som piecť na sto päťdesiat stupňov celzia. Rúra zasvietila a začala sa zahrievať. Na tvári sa mi pohrával úsmev od ucha k uchu. Vstala som a snažila sa vypratať sa z kuchyne.

Odrazu všetko stíchlo. Po chvíli som počula nadávajúce hlasy kuchárov. Stiahla som sa do kúta a pozerala všetko z bezpečnej vzdialenosti. Kuchyňu ovládol zmätok. Nič nefungovalo. Trúby prestali piecť, mikrovlnná rúra už nezohrievala a šporáky nevarili. Kuchári po sebe začali kričať, obviňovať sa a dokonca sa tam niektorí aj pochytili.

Vtom do toho besnenia pribehol Igor s varechou v ruke ako vojak. Každý ihneď stíchol. Igor si všetkých nahnevane poobzeral a spýtal sa:

„Mamma mia! Čo sa to tu deje?! To nemôžem odísť ani na pár minút bez toho, aby ste tu nič neurobili?! Kto to zasa spravil?!"

„Nevieme šéfko. Jednoducho vypadla elektrina," skúšala to objasniť jedna kuchárka.

„Vyhodilo poistky, šéfkuchár," vykríkol niekto zozadu pri mne.

„Pôjdem ich opraviť, vy za ten čas ďalej pokračujte. Robte iné veci, ktoré nepotrebujú elektrinu," rozhodol sa nakoniec šéfkuchár a odišiel.

Vydýchla som si. Nikto si ma zatiaľ nevšimol. Pozrela som sa na dve nefunkčné rúry a dostala som nápad. Bude to kruté, ale ja to potrebujem zistiť okamžite. Zobrala som si chňapku a opatrne vybrala tepšu, na ktorej sa už pekne začal tvarovať koláč. Tá vôňa bola úžasná. Divím sa, že som ho neochutnala, hoci ešte nebol úplne upečený. Položila som ho na rúru a na jeho miesto som dala knihu. Zatvorila som dvierka, nastavila teplotu a čakala, kedy zapnú prúd. O pár minút konečne všetko začalo klapať tak, ako malo. Trúba sa zapla a ja som si stopla desať minút. Schmatla som lyžičku, nepozorovane som sa vykradla von z kuchyne a zamierila k stolu, kde na mňa netrpezlivo čakala Nana.

„Už som si myslela, že tam s tým príborom bojuješ."

„Prepáč, nastal tam poriadny zmätok kvôli výpadku prúdu, tak mi trochu dlhšie trvalo, kým som ju našla," ospravedlňovala som svoj neskorý príchod.

Nana mávla rukou na znak pochopenia a odišla z jedálne za svojou prácou.

Mala som hubovú polievku s chlebom. To bola dobrota. Keď som pozrela na hodinky, zistila som, že mi ostávali iba dve minúty. Všetci chodili hore-dole po jedálni, odniesli mi tanier aj chlieb a priniesli mi nové jedlo. Bola to kačka, ktorú som tam videla. Ostávala mi necelá minúta, kým bude moja kniha hotová. Tak som z tej kačky trochu ochutnala. Zobla som takmer zo všetkých príloh. Potom som si predstierane vzdychla a ospravedlnila sa, že už do mňa viacej nevojde.

Odlepila som sa zo stoličky a nebadane vošla do kuchyne. Mierila som rovno k trúbe. Pozrela som sa na knihu či sa ešte nespálila. Otvorila som rúru a do nosa mi udrela vôňa koláča. Oblial ma studený pot. Nie. Rýchlo som sa obzerala po kuchyni. Zachytila som, ako Igor na niekoho opäť vrieskal. Prudko gestikuloval a oháňal sa... Prehltla som, maminým denníkom. Rýchlym krokom som sa k nim blížila.

„Pozri sa na to! Zdá sa ti, že je to koláč?!" nazlostene kričal Igor po kuchárovi.

„Ja... ja... ja," habkal kuchár.

Spoznala som v ňom toho chudáka, ktorého bazíroval pri sporáku. Zrejme nemal ani potuchy, ako sa tam tá kniha dostala. Postavila som sa medzi nich. Hneď ako ma Igor zbadal, rozžiarila sa mu tvár.

„Pandora, čo ty tu robíš?" spýtal sa prekvapene.

„Hľadala som svoj denník."

„Myslíš tento?"

Podával mi denník, ktorý mal v ruke.

„Áno, presne tento. Ďakujem ti veľmi pekne, že si mi ho našiel."

Zobrala som mu knihu z ruky a už ma nebolo.

Prišla som do izby a skočila na posteľ. Otvorila som denník a začala prevracať stránkami. Žiadnu zmenu som však nevidela. Skúsila som to od poslednej stránky. Otočila som teda knihu. Na prvých štyroch stranách nebolo nič. Ale ako som otočila na piatu, našla som stránky popísané hnedým atramentom. Prekvapene som zhíkla. Pomaly som si ich začala čítať.