Electus - Za múrom (Dokončené)

86. Kapitola

    Adriána pomaly zdvíhala ruky k oblohe. Z mrakov sa vynorili ďalšie blesky, ktoré trafili dvoch mužov. Bola som ohromená, akou ničivou silou disponujú Svetlí mágovia. Nedokázala by som si predstaviť, že niečo také by zvládol aj Peter.

Vietor stále silnel. Peter ma stiahol dozadu k Vasilovi. Pozorovali sme ju z diaľky. Sústredene krúžila rukami dookola nad hlavou. Začala niečo hlasno vykrikovať. Telo mala napnuté, hlas sa jej triasol od námahy.

Zrazu lesklý predmet rýchlo presvišťal vzduchom. Náhle všetok hluk ustal. Tornádo sa začalo rozpadať na márne kúsky. Mračná sa trhali a pomaly zanikali. Opäť bolo vidieť krásny zapadajúci obzor.

Pozrela som sa na Adriánu. Ležala na zemi, nehýbala sa. Zhrozene som k nej pribehla. Ostatní ma nasledovali. Ležala stočená do klbka. Telo sa jej otriasalo v agónii. Kľakla som si k nej a obrátila ju na chrbát. Pohľad mi padol na dýku, ktorú mala hlboko zapichnutú v boku. Zbledla som.

„Ó nie, ó nie, ó nie! To je zlé! Čo budeme robiť?!" panikárila som.

Poobzerala som si ranu. Začalo sa z nej dymiť. Musela som sa premáhať, aby som sa tam niekde nezvracala. Nikdy v živote som nič takéto nevidela. S narastajúcim strachom som sa prosebne pozrela na Petra. Prikývol. Kľakol si ku mne, položil ruku nad ranu a začal si niečo mrmlať. Adriána ho však chytila za zápästie, čím prerušila jeho snahu o akúkoľvek pomoc. Bolestne zastonala:

„O mňa sa nestarajte! Ja...Som už svoju...Príležitosť zastaviť to celé šialenstvo...Mala," jej tvár sa skrivila od bolesti, rukou schytila rukoväť dýky, „teraz je rad na vás... Ochráňte knihu, to je teraz vaša...Jediná úloha. Nesmie im padnúť do rúk!"

Pozrela som sa na knihu v mojich rukách. Silnejšie som si ju pritiahla. Adriána znovu zastonala. Vystrašene som sa na ňu pozrela. Tričko jej začalo naberať červený odtieň. Pozrela som sa smerom, odkiaľ bola hodená dýka. Pod kopcom stál profesor. Okolo neho vírilo tisíce zhrdzavených zbraní. V tvári sa mu zračilo šialenstvo.

Adriána znova bolestne zastonala. Obrátila sa smerom k Petrovi a zašepkala:

„Som rada... Že si nepohrdol mojou ponukou... Tvoja práca však ešte nekončí. Musíte... Nájsť knihu... Budúcnosti. Jedine tak môžete... Navždy zmieriť obe Spoločenstvá. Musíte všetkým odhaliť... Kto je za tým."

Začala plytko dýchať.

„Ani náhodou ťa tu nenecháme umrieť!" vyhlásila som rozhodne.

„Musíte... Inak sa odtiaľ nikdy živý... Nedostanete. Niektoré rozhodnutia prinášajú... Obete. Ja som s tým už zmierená."

„Ale ja nie!"

Pozrela som sa na Petra v očakávaní, že niečo povie. Ten však mlčal. Zrejme mu slovo obeta nebolo až tak cudzie ako som si myslela.

„Ja tu s ňou zostanem," prihlásil sa Vasil.

Ja a Peter sme sa k nemu prekvapene otočili.

„Ale..."

„Vy tu máte úlohu, ja by som vás iba zdržiaval. Postarám sa o ňu."

„Nie, nie, nie! To neprichádza do úvahy!"

Odmietavo som krútila hlavou.

„Pandora..." začal Peter.

„Mňa nepresvedčíš!"

„To ani nebudem musieť. Spravia to tí, po zuby vyzbrojení, krásavci."

Vystrašene som sa znova obzrela. Mal pravdu. Z tornáda, ktoré pred chvíľou urobila Adriána, sa začali pomaly spamätávať. V hlave mi dunelo. Nemôžem... Bola to mamina najlepšia kamarátka, je to najlepšia učiteľka, akú som kedy mala... Nemôžem ju tu nechať len tak zomrieť!

Adriána sa bolestivo rozkašľala.

„Musíte ísť," zašepkala chrapľavo.

Prevalila sa a vypľula krv, ktorá sa jej ocitla v ústach. Zhoršovalo sa to. Už som otvárala ústa, že jej budem protirečiť, keď pokračovala:

„Kniha... Musíte ju... Ochrániť. Nedovoľte, aby sa im... Dostala do rúk. Pandora, sľúb mi to!"

Z posledných síl sa mi zakvačila do ruky a prosebne na mňa pozrela.

„Sľúb mi to! Je to veľmi dôležité," naliehala na mňa.

Pozerala som na ňu s doširoka otvorenými očami. V duchu som vedela, že mala pravdu, že to, čo hovorila dávalo zmysel, no môj mozog to zámerne ignoroval. Nie, nie, nie! To som jej predsa nemohla sľúbiť!

„Pandora, prosím!"

„Sľubujem," zachrípnuto som jej nakoniec odvetila.

Výrazne sa jej uľavilo. Ešte chcela niečo dodať, keď ma Peter chytil za zápästie a surovo ma staval na nohy.

„Musíme ísť! Chytia nás!"

„Ale..." bezradne som sa pozrela na Adriánu.

Peter šibol pohľadom na Vasila. Ten stroho prikývol.

„Ostávam."

Z pošvy vytiahol dýku, v tvári sa mu zračilo odhodlanie.

Peter ma drsne potiahol za ruku a trielili sme k lesu.