Electus - Za múrom (Dokončené)

43. Kapitola

Myslela som si, že z jeho dychu skolabujem. Zhnusene som od neho odvrátila tvár. Pohľad mi padol na Ryšavcovo dolámané telo. Uprene na mňa hľadel skleneným pohľadom. V očiach sa mu odrážala len moja zdesená tvár. Otvoril ústa a chrapľavo prehovoril:

„Ako sa ti páči mať na rukách moju krv?"

Preľaknuto som sa trhla. Snažila som sa vykrútiť z profesorovho zovretia. Metala som sa, škrabala a kopala. No on nepovolil. Stisol ma ešte pevnejšie až som sa bála, že mi doláme všetky rebrá. Vtom som stŕpla. Telom mi prebehol rad podvedomých zimomriavok. Bol tu.

Stál v strede cesty rovno pred autobusom a díval sa na mňa svojím zabijáckym pohľadom. Rázom sa mi podlomili kolená. Keby ma profesor nezvieral vo svojom železnom zveráku, spadla by som na zem neschopná akéhokoľvek pohybu.

Lenivo si vykračoval z nohy na nohu. Každým jeho krokom som viacej ochabovala. Už bol len pár metrov odo mňa. Jediné, čo nás od seba delilo bolo iba niekoľko centimetrové predné sklo autobusu. Zastal, napol sa a...

„Ak mi tu mienite rozbíjať okná, tak prosím, ale črepiny si po sebe pracete sami!" nahnevane zasyčal šofér.

Zviera sa naňho vražedne pozrelo. Už som si myslela, že mu skočí po krku, keď upriamil svoje dva páry krvavočervených očí znova na mňa. Z vlčej papule sa ozvalo dlhé, uši trhajúce zavytie. Tiger zreval a s rozďavenou papuľou skočil rovno cez predné sklo na mňa.

S výkrikom som sa posadila. Splašene som sa obzerala po miestnosti. Až po dlhej chvíli mi doplo, kde som sa to ocitla. Vydýchla som si. Ruky, ktoré mi kŕčovito zvierali hrdlo som spustila k telu. Uvoľnila som sa a snažila sa nemyslieť na ostré tesáky, ktoré sa mi pred pár minútami zabodávala do hrdla. Odrazu som si uvedomila, že mi niekto vytrvalo klope na dvere. Po dlhom vnútornom súboji či ich mám otvoriť, alebo nechať tak, vyhrala tá zodpovednejšia strana, a tak som sa neohrabane postavila z postele a zívajúc šla otvoriť.

Za dverami ma čakal vysmiaty Peter s pozvaním na raňajky. Mal na sebe rovnaké tričko ako ja včera s nápisom SAVE TREES! Bolo mi trápne, keď ma videl takto strapatú a neupravenú, ale bola som taká hladná, že mi to v tej chvíli bolo jedno.

Po vynikajúcich raňajkách, ktoré kazil iba Maricin chladný pohľad, sme sa vybrali k bráne do bludiska.

„Takže, keď tomu správne rozumiem, máme ísť cez bludisko a blúdiť tam, kým sa nám nejako nepodarí vyjsť na druhú stranu," uisťoval sa Peter.

„Nie tak celkom. Vy nepotrebujete ísť na koniec bludiska, ale len do jeho stredu. Tam nájdete to, čo hľadáte," vysvetľoval Kronikár za pochodu.

Práve nás viedol k bráne, kde sa mala začať a v podstate aj skončiť naša spoločná cesta.

„A to tam nemohli dať cedule s označením SPRÁVNA CESTA?" opýtala som a nahnevane.

„To by vám nepomohlo. Každý v bludisku hľadá niečo iné a podľa toho ide cestou, ktorá ho k tomu dovedie," odvetil Kronikár akoby nič.

„Super, tak teda, ktorá cesta nás dovedie do stredu?" spýtal sa dosť nevrhlo Peter.

„Všetky a žiadna. Nezáleží na tom akou cestou pôjdete," odpovedal Kronikár.

„Takže to bude jednoduché," skonštatoval Peter.

Kronikár sa na nás potmehúdsky usmial:

„Presne to si myslia všetci. Hlavné je však veriť, že sa tam nakoniec dostanete, nech to trvá akokoľvek dlho."

Tie posledné slová ma dosť vydesili.

„Čiže tam môžeme blúdiť aj päť rokov a nič nenájsť?" opýtala som sa.

„Áno aj také tu boli prípady. Najväčší rekord bol tuším dvadsaťpäť rokov a štyri mesiace. Poviem vám, vtedy som toho chlapca ani nespoznal," usmial sa Kronikár.

No mne z toho do smiechu dvakrát nebolo.

„A čo ak sa náš cieľ za ten čas strávený v bludisku zmení?" opýtal sa Peter.

„Tak potom sa celé bludisko posplieta inak a vy budete na inom mieste a začnete hľadať svoj nový sen odznova. Ale dosť tárania. Už sme takmer tam."

O chvíľu sme stáli pred veľkými drevenými dverami. Nad nimi bolo na stene vyryté:

Smelý pútnik, vydaj sa na svoju cestu.

Jedno je či rovinatú, či tŕnistú.

Aj keby tvoju nádej spálil mráz,

na svojej ceste túžba ťa musí hriať.

V chodbách sú temné zákutia,

ale aj sľubné znamenia.

Tak nájdi pravdu medzi nimi ukrytú,

správnymi dverami vstúp do stredu.

Ale pozor daj!

Do zlých dvier sa nepúšťaj,

lež ukrývajú záhubu,

ktorá ťa pošle navždy do hrobu.

„Hmm, povzbudzujúce," zašomrala som.

Peter sa na mňa nervózne usmial.

„Takže za týmito dverami sa ukrýva bludisko, je absolútne jedno akou cestou pôjdeme, hlavné je nestratiť hlavu... A aby som nezabudol, je tu jedna veľmi „pekná" báseň," zhrnul to Peter.

„Presne tak. Sám by som to lepšie nepovedal. Inak, vďaka za pochvalu, tú báseň som písal sám," s hrdosťou nám oznámil Kronikár, ktorý zrejme nemá ani poňatia, čo je to irónia.

Rozlúčili sme sa. Kronikár nám dal ešte posledné rady a vybrali sme sa k dverám.

„Máš strach?" spýtal sa ma Peter.

Prinútila som sa zdvihnúť kútiky úst a odfrkla som si.

„Prosím ťa. Zažila som už aj horšie veci ako toto. A čo ty, Zoro? Nebude ti treba pred cestou kúpiť plienky?"

Peter sa uškrnul.

„Neboj sa, Arabelka, kedykoľvek ti ich požičiam."

S tým otvoril dvere a vstúpil do nich skôr, ako som mu stihla niečo odseknúť.