Electus - Za múrom (Dokončené)

2. Kapitola

Ohodnotila som sa na dostatočnú, čo je u mňa vynikajúci výkon. Pozrela som sa na hodinky a vedela, že na raňajky môžem rovno zabudnúť. Bolo deväť hodín ráno a mne sa pred desiatimi minútami začala hodina dejín mágie. Uškrnula som sa. Aj tak si nevšimne, že chýbam... No otec áno.

Schmatla som prvé topánky, čo som mala po ruke. Ledabolo som si ich zaviazala, vyletela z izby a hnala sa o poschodie nižšie. V duchu som dúfala, že po ceste nikoho nestretnem inak...

„Au!" vykríkla som a narazila do... Och!

Moja nádej sa rozplynula ako ranný opar na slnku.

Bré ránko, oci. Čo tak skoro?" opýtala som sa so žiarivým úsmevom.

Otec sa pozrel na hodinky.

„Meškáš," zamrmlal nahnevane ani sa na mňa nepozrúc.

„Ja? Kdeže. Som hore už od svitania. Vieš aké bolo dnes krásne ráno?" opýtala som sa ho nevinne.

„Učiteľ čaká," povedal prísne.

„Veď hej, už idem," zamrmlala som.

S tým som sa rozbehla cítiac jeho pohľad na mojom chrbte.

Bežala som po veľkej chodbe, na ktorej viselo veľa obrazov s významnými ľuďmi, ktorých zabili alebo upálili na hranici za čarodejníctvo. Iný koniec života v našich dejinách asi ani neexistoval. Ešte doteraz som si pamätala, ako som pred piatimi rokmi namaľovala jednému hrozne nudnému pánovi dlhokánske tenké fúzy a koziu briadku. Uisťujem vás, že po mojej umeleckej úprave bol oveľa skvostnejší, no nikto to neocenil. Dostala som domáce väzenie a obraz nechal môj otec zreštaurovať. Aká to bola len hrôza, keď im reštaurátor povedal, že tá farba nikdy nepôjde dole. Tak ho dali do skladu, aby ho nikto nevidel. Namiesto neho pribudol ešte nudnejší obraz. Rada by som ho nejako pozmenila, ale odvtedy mám zakázané sa na tie obrazy čo i len pozrieť.

Otvorila som dvere a vošla do malej miestnosti s jednou katedrou, lavicou a stoličkou. Učiteľ Artúr Memorian sedel za katedrou a pozeral sa na mňa tým svojím neprítomným pohľadom.

„Slečna Nocteová, meškáte. Dúfam, že sa z toho nestane pravidelnosť. Prosím, posaďte sa," povedal to pokojne ako vždy.

Sadla som si na stoličku a skúšala sa nesmiať. Keby si ten starý dedko s menším alzheimerom pamätal, že meškám na jeho hodiny vždy, tak by to tak pokojne rozhodne nepovedal.

Hodina sa dala do pohybu. Učiteľ sa postavil a začal hovoriť o Druhej svetovej:

„Mágovia v nej zohrávali veľmi dôležitú úlohu. Boli zvedovia, generáli a ku koncu mali dokonca rozhodujúcu úlohu v jej ukončení..."

Prestala som ho počúvať a sústredila som sa na jeho dnešný outfit.

Mal na sebe hnedé sako a sivé rifle. Nič nové. Ešte nikdy som ho nevidela v inej farebnej kombinácii. Na nohách mal svoje legendárne špicaté topánky z hnedej kože, ktoré s ním vraj precestovali celý svet. Raz som sa spýtala, kadiaľ všade nimi šiel... Druhýkrát by som tú istú chybu nespravila. Nikdy nedovoľte alzhaimerovi rozprávať príbeh, ktorý má dlhšie časové rozpätie ako jeho pamäť. Vlasy mohol mať kedysi hnedé, teraz ich však vystriedali strieborné šediny. Na temene sa mu za tie roky, čo ma učil, spravila drobná plešinka... Bohužiaľ, mojím pričinením. Veľké okuliare mu zväčšovali hnedozelené oči, čiže bolo pomerne ťažké dívať sa inam. Drobná briadka bola starostlivo zastrihnutá do dĺžky štyroch centimetrov (na dejepise sa človek dozvie všeličo).

Artúr poklopkal po katedre, aby upútal moju pozornosť. Prstom ukázal na tabuľu, kde boli naškrabané poznámky. Vzdychla som si a začala prepisovať. Popri tom som ho opäť počúvala.

„Druhá svetová vojna bola jedna z najkrvavejších vojen v dejinách. Padlo v nej päťdesiat až osemdesiat miliónov vojakov, z toho boli asi jedna desatina mágovia, ale..." nadýchol sa a pokračoval, „nič sa nevyrovná začiatku utvárania dvoch veľkých Spoločenstiev mágov v rokoch deväťstodva až deväťstopäťdesiatdva. Bola to vyše päťdesiatročná vojna, ktorá sa zapísala do našej histórie pod názvom Prvá vojna za samostatnosť a vlastné práva Temných a Svetlých mágov..."

Zagúľala som očami. A je to tu zas. Nebol by to môj učiteľ, keby nespomenul Veľkú vojnu aspoň raz na každej hodine.

„...vďaka tejto vojne sa mohli Temní mágovia osamostatniť od Svetlých mágov a vytvoriť si vlastné Spoločenstvo. A prečo sa začala táto dlhá a krvavá vojna, slečna Nocteová?" spýtal sa a ja som sa strhla.

Ešte mal vravieť tri vety, a potom sa ma opýtať, či som to pochopila. Ja som mala odpovedať áno pán učiteľ, on ma mal pochváliť a pokračovať v téme, ktorú sme mali preberať. Bola som v šoku. V živote neprerušil svoj výklad.

„No... Bolo to kvôli...," habkala som a zúfalo som sa snažila spomenúť na všetko, čo mi o tom hovoril.

„Bolo to kvôli krádeži, však?" pípla som.

Pomaly prikývol:

„A ďalej?"

„Nespomínam si," priznala som sa.