Electus - Za múrom (Dokončené)

35. Kpitola

Les postupne redol až nakoniec ostali iba kríky a za nimi veľká nádherná lúka. Bola veľkolepá. Odrážali sa tam všetky druhy kvetov, farieb a vôní. Všade lietali krásne pestrofarebné motýle. No hneď na prvý pohľad ma upútal jeden z najväčších dubov, aké som kedy videla. Bol jej dominantou. Kmeň mal obrovský, priam neskutočný. Iba na šírku mohol mať päť metrov. Jeho kôra bola stará a zvráskavená sťa tvár starej stareny. Koruna, taktiež mohutná ako všetko na tom strome, mala zvláštny tvar. Akoby konáre tvorili poschodia. V pohode mohol mať aj takých sedemsto rokov.

Opäť sa ozval ten vreskot. Zamračila som sa. Ako keby vychádzal niekde z jeho blízkosti alebo... Nebodaj z jeho vnútra? Odhodlane som sa k nemu pobrala. Prechádzala som po nádhernej lúke. Keď som stúpila do väčšej trávy, pestrofarebné motýle vyleteli do vzduchu, čím vytvorili zhluk všemožných farieb. Bolo to nádherné. Myslela som si, že takéto výjavy sú možné len v knihách.

Keď som dorazila k obrovskému kmeňu a zahla zaň, uvidela som tam posledného človeka, ktorého by som na takomto mieste chcela stretnúť. Bol tam Peter. To on vydával tie zvuky. Nemala som ani poňatia, ako sa sem dostal. Bol tak zaneprázdnený svojou...činnosťou, že si ma ani nevšimol.

Predvádzal tam sériu kopov. Miešal rôzne bojové techniky, ktoré pri jeho rýchlosti mi pred očami splývali ako film. Výpad, kopnutie, dorazenie a odskočenie späť. Hneď na to skok, kopnutie a úder. Po chvíli sa mu na čele zračili kvapky potu. On si to však sotva všimol a pokračoval ďalej v húževnatom súboji. V tvári sa mu odrážala číra zlosť, ktorá smerovala k jeho súperovi. Zadržiavajúc smiech som si zahryzla do jazyka.

Odrazu som mala na Petrovu adresu stovky pikantných poznámok. Ten chlapec zrejme nebol normálny. Oproti nemu sa vypínal jeho mohutný súper. Bol húževnatý, neľútostný, nedobytný a neoblomný. Hoci ho mlátil ako žito, nedal sa nijako pokoriť. Väčšina ľudí ho pozná pod krycím názvom Dub letný.

Všetko to trvalo iba niekoľko minút. Peter sa nakoniec zvalil do trávy porazený a potupený porážkou. To už som však kráčala k nemu s úsmevom na perách.

„Ale, ale... Kohože to tu máme? Žeby mal môj záchranca s niečím problém? Nebodaj si si zvolil zlú taktiku? Možno, keby si doňho ešte párkrát kopol, tak by sa aj zatriasol," doberala som si ho.

On na to však nič nepovedal. Ešte stále trávil fakt, že som sa tu sčista-jasna zjavila. Keď mu konečne došlo, o čom hovorím, po tvári sa mu rozlial rumenec. Nazlostene zavrčal:

„Tak prosím! Som zvedavý, ako to pôjde tebe."

„Ja? A prečo by som mala búchať do stromu ako totálny idiot? Veď to ty si majster v prežití," zapriadla som.

Urazene sa odo mňa odvrátil. Mlčal.

„Čo tu hľadáš?" spýtala som sa ho, keď ani po chvíli nič nepovedal.

„Odpoveď, to je predsa jasné," povedal ešte stále otočený chrbtom.

„Nie, nie je to jasné. Prečo si tu? A prečo si teraz pred chvíľou mlátil do stromu?"

„Pretože sa asi chcem dostať dovnútra," povedal s dochádzajúcou trpezlivosťou.

„Prečo?" opýtala som sa nechápavo.

Peter sa zarazene otočil a pozrel mi do tváre. Jeho pohľad hovoril: To myslíš vážne?

„Hovorí ti niečo meno Kronikár?" spýtal sa, keď prišiel na to, že som naozaj nemala ani šajnu, o čom hovoril.

„Chlap, ktorý pozná odpoveď na každú otázku. Nie som idiot," odvetila som.

Prikývol.

„V podstate máš pravdu až na to, že to nie je chlap. Je to skôr starec. Vraj má približne štyristo rokov!"

„Hej a ja som prišla z Marsu, teší ma," povedala som predstierajúc úklon.

„Myslím to vážne! Môj pradedo bol pri ňom, keď mal desať a odvtedy vraj nevolili nového Kronikára, takže buď zomrel alebo je veľmi, veľmi starý."

„Tak dobre, dajme tomu, že je postarší, ale to ešte nevysvetľuje, prečo sa tu hráš na totálneho blázna."

Zagúľal očami.

„Pretože on je v tomto strome!"

„Strieľaš si zo mňa?!"

„Ak mi neveríš, tak sa pozri na mapu."

Musela som sa zatváriť ako teľa, keďže hneď na to dodal:

„Tú, čo máš v ruksaku."

Zaspätkovala som.

„Ako o nej vieš?!"

„Čo sa človek nedozvie, keď zachraňuje dievča s nezazipsovaným ruksakom," povedal len tak.

Začervenala som sa.

„Často sa hrabeš ľuďom vo veciach?!"

„Nie, len keď mám dobrú náladu."

„Ach, tvoja úprimnosť nepozná hraníc."

Peter na to nijako nezareagoval. Vyčerpane si ľahol do trávy a zhlboka dýchal. Tak som sa obrátila k stromu a študovala jeho zranenia. Kôru mal zodratú a z viacerých miest mu vytekala miazga. Uprostred toho všetkého bol hrboľ, trochu červený od Petrovej krvi. V strede hrboľa bola maličká dierka.

Zadívala som sa do nej. Dierku tvoril presný rovnoramenný trojuholník so stranami približne päť centimetrov. Bolo jasné, že to tu niekto urobil naschvál.

„Peter, poď tu na chvíľku, niečo som našla," zavolala som naňho.

„Prepáč, ale karatista musí oddychovať, pretože práve utrpel porážku so stromom," odpovedal mi urazene.

„Ale ja to teraz myslím vážne! Poď sem!" súrila som ho.

Peter sa horko-ťažko pozviechal zo zeme a krivkajúc prišiel ku mne.

„No? Počúvam. Čo za preveľký objav si našla?" opýtal sa znudene.

Nevšímajúc si jeho tón hlasu som povedala:

,,Je tu maličká dierka."

Peter sa zatváril, akoby som si z neho robila dobrý deň.