Electus - Za múrom (Dokončené)

46. Kapitola

Zrazu sa odkiaľsi ozval ženský krik. Strhla som sa. Očkom som pozrela na tretie dvere odo mňa. Podišla som k nim a z úctyhodnej vzdialenosti si ich prezerala. Boli to obyčajné biele dvere ničím sa nelíšiace od tých ostatných, teda až na pár zanedbateľných detailov. Okolo celých dvier sa ovíjali reťaze. Na dverách boli okná prelepené nepriehľadnou fóliou a zamrežované. Dvere boli značne poškodené troma veľkými šrámami.

Z druhej strany sa znova ozval uši trhajúci krik. Zaspätkovala som. Niečo narazilo plnou rýchlosťou do dverí. Vystrašene som sa pozrela na názov nad dverami. PSYCHIATRICKÉ O D. Jedno D sa tam len tak hompáľalo na uvoľnenom klinčeku. Prehltla som. Veľkou obkľukou som ich obišla a ponáhľala sa preč z tejto čudnej chodby.

Nevnímajúc ďalšie názvy, krik ani iné strašidelné úkazy som sa konečne dostala k veľkým dvojkrídlovým dverám. Aleluja! S neskonalou úľavou som ich otvorila. No môj úsmev sa stratil rovnako rýchlo ako sa objavil. Predo mnou sa opäť rozprestierala kruhová miestnosť.

Bežala som tmavou chodbou. Neustále som zakopávala o kamene, no mne to bolo ukradnuté. Vyskúšala som ďalšie tri chodby, no neúspešne. Jedna bola slepá, ďalšie dve ma opäť doviedli do kruhovej miestnosti. Táto musela byť správna. Cítila som to. Zrýchlila som. V tichej chodbe sa odrážali len moje kroky. Žmúrila som do tmy, aby som rozoznala aspoň ako také obrysy skál. Pozrela som sa pred seba. V diaľke som videla maličké svetielko. Už som skoro tam. Pomaličky som rozoznávala obrysy dverí. Usmiala som sa. Konečne!

Vtom som zakopla a s buchotom spadla na nerovnú podlahu. Rozhorčene som si odfúkla vlasy z tváre a pošúchala si boľavú bradu. Stonajúc som sa posadila a pozrela na dvere. Ešte kúsoček a budem von z tej prekliatej chodby. Zatínajúc zuby som sa postavila a krivkajúc podišla k dverám.

Boli z tvrdého dreva. Ich kovový rám bol už čiastočne poznačený časom. Na dverách boli rôzne symboly, ktorým som nerozumela. Usmiala som sa. Už žiadna hrozná kruhová miestnosť! Už žiadne hrozné dvere končiace sa na tom istom mieste. Nadýchla som sa a nedočkavo stlačila veľkú kovovú kľučku.

Do očí mi vystrelili jasné slnečné lúče. Keď si oči privykli na svetlo, úsmev sa mi vytratil z tváre. Nie! To nie je možné! Obzerala som si všetky kúty dúfajúc, že sa z ničoho nič rozplynú v dym. No nestalo sa tak. Opäť som hľadela tie otrasné, dobre známe steny kruhovej miestnosti.

Nahnevane som zaťala päste. Mala som toho povyše hlavy. Očami som hľadala chodbu, ktorou som sem prišla. Nič. Namiesto chodby zívajúcej prázdnotou stál pevný múr. Chodba zmizla a s ňou aj moja posledná šanca na útek. Akoby to nestačilo, celá miestnosť sa začala nekontrolovateľne krútiť. Najprv veľmi pomaly, sotva badateľne. Stále sa však zrýchľovala až z dvier ostali iba rozmazané šmuhy. V strede toho celého chaosu bol iba jeden nemenný bod. A tým som bola ja.

Naraz celá trma-vrma utíchla a predo mnou sa opäť zjavilo pätoro dverí. Teraz však úplne iné ako pred tým. Bezradne som sa na nich pozerala. Podarilo sa mi niečo, o čom sa mi nesnívalo ani v najhoršej nočnej more. Stratila som sa v bludisku.