Electus - Za múrom (Dokončené)

10. Kapitola

Ocitla som sa v úplnej tme. Zrazu som si to rozmyslela a otočila sa k... Ozval sa zvuk buchnutia dvier. Prehltla som. Poobzerala som sa dookola, ale pre tmu som nič nevidela. Zrazu som počula lusknutie a celá miestnosť sa osvetlila nepríjemným žltým svetlom.

„Prekvapeniéé!"

Musela som dlho žmurkať, kým si moje oči znova zvykli na svetlo. Keď som konečne zaostrila, predo mnou stálo osem ľudí. Poobzerala som sa po miestnosti. Celá moja trieda bola vyzdobená girlandami, všelijakými balónikmi a po zemi sa povaľovali konfety. Boli tu všetci moji učitelia (aj Rajmund na invalidnom vozíku), upratovačky (až na Melissu) a Nana s Nikolajom.

Od prekvapenia som nemohla zatvoriť ústa. Z davu vyšla Adriána a niesla krásnu tortu s pätnástimi sviečkami. Dostala som zo seba len ťažký vzdych. Bola to torta s čiernym fondánom. Na nej bolo úhľadným strieborným písmom napísané Všetko najlepšie Pan! Presne takúto tortu mi sľubovala mama na moje ôsme narodeniny. Bolo to asi dva týždne pred tým, čo sa stratila. Spomienka na ňu ma zabolela. Ale len do chvíle, kým mi Adriána nepošepkala:

„A niečo si želaj," žmurkla na mňa.

Šibalsky som sa usmiala. Zatvorila som oči, stisla pery a zapriala si. Prosím, veľmi prosím, nech sa tento rok dostanem odtiaľto preč. Je mi jedno kam, hlavne nech je to niekde ďaleko. Otvorila som oči, nadýchla sa a na prvýkrát sfúkla všetkých pätnásť sviečok.

Všetci začali tlieskať, hvízdať a vyspevovať. Alfonz otvoril detský šampus a nalial mi do pohára. Poďakovala som mu a celá vysmiata si šla sadnúť za stôl. Keď si každý nalial, čo chcel a sadol si na svoje miesto, Nana sa zdvihla a poprosila o pozornosť. Len čo všetci stíchli slávnostne začala:

„Dnes je veľký deň našej skoro dospelej Pandory. Želám ti všetko najlepšie k tvojím pätnástim narodeninám!" s tým si sadla.

Všetci začali tlieskať na moju počesť. Dvíhali poháre s nápojmi a želali mi všetko naj. Usmievala som sa od ucha k uchu. Toto bol môj najlepší deň na svete. Kiežby aj otec mohol byť takýto. Zahnala som túto myšlienku a radšej sa zamerala na Nikolaja, ktorý sa ponúkol, že nám povie nejakú vtipnú historku. Bol preslávený svojimi vtipmi. Vo vile vtipnejšieho človeka možno ani nebolo. Po pár pohároch vína, ja som si dala šampus, sa smiala celá miestnosť a nedočkavo očakávali ďalší vtip. Na jednom som sa tak smiala, že som si nemohla dať do úst ďalší kúsok torty, aby mi nevypadol.

Asi po dvoch hodinách zábavy, Nana podišla k reproduktorom schovaných v rohu a pustila hudbu. Myslela som si, že tam hodí nejaký džez alebo ešte horšie, starý spráchnivený blues. Ako veľmi ma prekvapilo, keď z reproduktorov sa ozvali najnovšie hity hrajúce na všetkých možných diskotékach. Na chvíľu som sa nezmohla na slovo. Bola som doslova šokovaná náladou, aká vtedy vypukla. Človek by ani nepovedal, že sa dospelí dokážu takto odviazať. Všetci okrem Rajmunda a Adriány tancovali. Oni tam mali totiž priam živú debatu. Tuším to malo dačo spoločné s nákupmi, ale ruku do ohňa by som za to nedala. Prekvapene som na Nanu pozrela. Tancovala s Nikolajom a ten ju veru poriadne obracal. Sedela som na stoličke a poklopkávala prstom do rytmu. Vtom ku mne podišiel Alfonz s úsmevom na tvári.

„Smiem prosiť o tanec, slečna?" opýtal sa zdvorilo.

Usmiala som sa:

„Nó, ja neviem, nemali by ste sa najprv opýtať môjho otca?"

Alfonz sa „zamyslel".

„Hmmm, ale váš otec tu nie je, nemám pravdu?" lišiacky sa usmial.

Uškrnula som sa.

„Bude mi veľkou cťou tancovať s vami a popri tom porušiť pár základných pravidiel, týkajúcich sa etikety."

Podal mi ruku a ja som ju prijala. Spoločne sme vstúpili do stredu a tam sme to všetci roztočili. Tancovala som snáď so všetkými učiteľmi. Nakoniec sa k nám pridala aj Adriána a chudák Rajmund ostal sedieť pri stole sám. Trochu mi ho bolo ľúto. Chcela som si k nemu prisadnúť, no v tom začala hrať pesnička Jede, jede mašinka. Než som si to stihla uvedomiť, už ma chytila Karin za pás. Postupne sa za nás zaraďovali ďalší a ďalší až sme sa všetci spojili do dlhého hada.

Oslava trvala celý deň. Po obede Alfonz pre všetkých pripravil rôzne hry, ktorých sa, na moje prekvapenie, všetci radostne zúčastnili. Dokonca aj dolámaný Rajmund, ktorý mi už ,vďakabohu, odpustil, si našiel svoje miesto. Hrali sme Scrabble, Osadníkov z Katanu, Activity a Twister. Rozdelili sme sa na dve družstvá. Ja, Adriána, Alfonz, Rajmund a Karina. V druhom družstve teda boli Nana, Nikolaj, Artúr, druhá upratovačka Silvia a kuchár Igor. V scrabble sme boli vďaka Adriáne neporaziteľní súperi. No zlomili nás v Twistri vďaka Nikolajovi. Kto by predpokladal, že záhradník bude mať také ohybné telo?! V Osadníkoch z Katanu sme opäť prehrali, pretože mi Rajmund zle našepkával. No vážne! Výmena troch oviec za jedno drevo nebola fér výmena! Obzvlášť, keď to boli naše jediné tri ovce. V Activitách sme sa nasmiali asi najviac. Bol to boj Karin verzus Silvia. Tie toho vedeli narozprávať.

Nakoniec sme to vyhrali my s tesným náskokom. Igor chcel dať ešte rozhodujúce kolo, ale Nana mu to zadrhla s tým, že je už dosť hodín a mala by som ísť spať (akoby som bola malé decko). Niektorí sa ju pokúšali obmäkčiť, ale stačil im jeden pohľad, aby zistili, že toto rozhodnutie ju už nikto neprinúti zmeniť. Iba mi popriali dobrú noc a všetci až na Nanu sa odšuchtali von z triedy.