Chasing cars

Chapter17- Robíš ma silným

Lee

Dee ostala v nemocnici. Bola som bez nej. Po dlhom čase sme boli rozdelené a zrovna  nás rozdelila nemocnica. Sprostá havária. No nemohla som s ňou zostať. Nemala som na špitál tie najlepšie spomienky a čím dlhšie som tam trávila čas, tým viac sa vynárali na povrch. Teraz sedím sama v našej garáži a pozerám na zničené auto. Keď si predstavím, ako to všetko mohlo skončiť......Neprežila by som, keby som prišla o ďalšieho dôležitého človeka v mojom živote. Z môjho premýšľania ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí.

"Hej"

"Ahoj"

"Čo tu robíš, je tu zima?"

"Premýšľam"

"Nad Dee? Neboj sa, bude v pohode. Veď ju všetci poznáme. Stavím sa, že zajtra bude zas na dráhe" usmial sa Harry a ja som sa musela tiež, lebo to bola celkom reálna predstava.

"No táááááááááák. Usmej sa riadne. Tento smútok ti neprostane" povedal Harry a sadol si vedľa mňa gauč. Ruku dal okolo mojich pliec a pritisol si ma k sebe.

"No bude už ten úsmev? Lebo ti to pivo vypijem" pohrozil mi s úsmevom na tvári a už už sa naťahoval pre chladenú desinu.

"Heeeeeej to je moje pivo! Prestaň Harold" naťahovali sme sa ako malé deti.

"Á no vidíš, ja som vedel že sa usmeješ" uškŕňal sa na mňa s tými jeho hviezdičkami v očiach. Tá zelená bola pre mňa veľmi ukľudňujúca. Ako liek na moje myšlienky.

"Si veľmi pekná keď sa smeješ, vieš o tom?" ani len nežmurkol.

"Prestaň" natiahla som sa po svoje pivo a odpila si.

"Nie vážne.....vždy keď sa usmeješ, tak sa ti okolo kútikov úst spravia také milé vrásky a oči ti krásne svietia" neverila som vlastným ušiam. Chalan s uterákom okolo hlavy mi tu skladá komplimenty, na ktoré som si odvykla. Tak veľmi mi ho pripomínal.....

"Hovorím ti Harry, prestaň" povedala som už trochu vážnejšie. Tak veľmi mi chýba dotyk niekoho druhého. Aby ma niekto objal, keď sa ráno zobudím. Aby som sa s niekym smiala na hlúpych vtipoch.....ale sú to len dva roky. Ešte je skoro.

"Čoho sa bojíš?" skúmavo na mňa pozrel.

"Bojím? Nebuď smiešny"

"Tak čo sa potom deje? Vždy, keď sa chcem k tebe priblížiť len o kúsok, zastavíš  ma. Keď ti skladám komplimenty, hneď odmietaš. Lee......ja už dlhšie k tebe  cítim niečo viac. Páčila si sa mi už od začčiatku a to že bola taká neprístupná bola pre mňa ešte väčšia výzva. Nie si ako ostatné baby, čo roztiahnu nohy vždy, keď sa na ne čo i len usmejem. Ty si proste iná. A keď ťa nevidím každý deň tak ja.....cítim.....že.....ťa potrebujem"

"Harry....ty nevieš o čom hovoríš....si si dal asi viac piva ako ja tuším" chcela som odľahčiť situáciu, ale veľmi sa mi to nedarilo, keď moje srdce bilo ako splašené.

"Ale práve že viem" natočil sa smerom ku mne, aby ma lepšie videl. Moja ruka sa v tej jeho úplne stratila. Pod jeho dotykom moje telo zaplavila vlna vzrušenia, ale aj strachu z toho, čo sa bude diať ďalej.

"Ja....prepáč, že ti hovorím, že ťa potrebujem. Ale je mi to jedno. Neriešim to. Ja sa nebojím lásky. Ja....keď nie som s tebou tak som....slabší. Je to zlé? Povedz mi,  je to zlé? Ty ma proste robíš silným" dohodovril a jeho oči sa leskli. Leskli sa slzami no neviem či od šťastia, strachu, alebo od smútku. Po mojom líci už jedna slza stekala. A tá bola rozhodne zo smútku.

"Nie, prosím ťa Lee, neplač. Povedz mi, čo sa deje. Prečo si ma nechceš pustiť k telu? Ja túžim po každom jednom tvojom dotyku. Chcem ochutnať tvoje pery, čo som mal mimochodom spraviť už vtedy pri dverách. Lee ja na teba nechcem ísť z hurta. Viem, že si to nemala v živote ľahké a ja nechem na teba tlačiť. Chcem byť proste s tebou a je mi jedno, akým tempom sa k tebe dostanem. Chcem, aby si bola šťastná, ale so mnou."

Nechápavo som vstrebávala každé jedno slovo, ktoré Harry povedal. V podtate som chcela to isté ako on, len pred mojím srdcom stál jeden veľký múr a ja som nebola dosť silná na to, aby som ho zbúrala. Povedz už niečo prosím ťa" oprel svoje čelo o tom moje  a s napätím čakal, čo poviem. Pomaly som sa od neho odtiahla, utrela si slzy, ktoré kompletne pokryli moju tvár a chytila som jeho ruky silnejšie do svojich.

"Máš pravdu, že som to nemala v živote ľahké, aj keď neviem odkiaľ to vieš. To čo si mi povedal......Harry ja.....bolo to asi to najkrajšie, čo som kedy počula, ale v mojom živote sa stalo niečo....čo proste.....nie som schopná ti o tom ešte povedať. Nerozprávam sa o tom ani s Dee.....ty ho proste ešte nemôžeš nahradiť" zvyšok vety som dopovedala viac menej pre seba a dúfala som, že to nepočul.

"Koho?"

"Nie Harry.......nemôžem.....prepáč...." z mojho oka sa spustila ďalšia slza, keď som videla to sklamanie v jeho očiach. Všetká nádej, aj tie iskričky behom sekundy zmizli a podľa mňa som uňho stratila aj tú najmenšiu šancuu do budúcna. Narovnal  as a moje ruky ovial chlad. Odkašľal si, postavil sa a bez slova sa otočil na odchod.

"Lee? Len ešte jednu vec. Musel to byť výnimočný človek a ja ho rozhodne nechcem nahradiť, ale nemôžeš žiť donekonečna z minulosti. Potom ti odíde tvoja prítomnosť spolu s tvojou budúcnosťou. Mysli na to" a odišiel.