Chasing cars

Chapter20- Hey Dee, si v pohode?

"Melé od teba, že si mi zabudla povedať o tom vašom sústredení" zdvihla mi hovor Lee s jasným hnevom v hlase.

"Ale ako počujem, Harold ti to už stihol povedať a navyše, ja som ti nechala aj odkaz na chladničke. Nechcela som ťa budiť, keď si spala po tom určite zničujúcom verečeri" zachichotala som sa a čakala na jej reakciu.

"Krava" dostalo sa mi odpovede, ktorá ma však vôbec neprekvapila.

"Ale drahá, veď sa toľko nedurdi. Nechala som ti tam Harryho, aby si sa necítila sama. A navyše, ver tomu, že radšej by som bola doma s tebou, ako tu s tým mamľasom zavretá v jednej miestnosti" vdychla som si.

"A čo je to vlastne za školenie?" opýtala sa ma Lee už trochu mierumilovnejším hlasom.

"Ja ti ani neviem, čo tu robíme. Zatiaľ som sa nedozvedela nič, čo by som nevedela, ale je to vraj povinné pre každého pretekára. Kto by to nemal spravené, mohli by mi zobrať licenciu na jazdenie" vysvetlila som jej.

"Aha a kde to vlastne je? ?ôžem tam prísť za tebou? A koľko tam budete?" chŕlila jednu otázku za druhou.

"Heeeeej Lee, upokoj sa, pomalšie" zabrzdila som ju.

"Tak hovor" odvrkla.

"No, je to len na tri dni, takže v piatok som doma a v sobotu máme hneď preteky tak dúfam, že autá dáte s Harrym dovtedy dokopy. Asi nemôžeš prísť, lebo je to len pre pretekárov a aj tak by som nemala čas sa ti vvenovať. Celý deň sme zavretý v jednej miestnosti a drístajú tu kokotiny. Nebyť blondiaka, ktorý ma drží v strehu, by som to celé prespala" snažila som sa jej dať vyčerpávajúcu odpoveď.

"Fajn a teda kde to ste?" nedala pokoj.

"Lee sorry, volajú ma, už musím ísť. Určite sa ešte ozvem, tak paaaa"zrušila som ju a utekala si sadnúť na svoje miesto.

"Niečo som zmeškala?" spýtala som sa Nialla.

"Heeeej" šťuchla som ho prstom do rebra, aby sa zobudil. No ním to ani nepohlo. Hmmmm, to musí byť ozaj zaujímavé, keď pri tom zaspal.

"Heeeeej" skúsila som to ešte raz. Tentokrát to zabralo. Začal sa pomaly prebúdzať.

".....a ešte dvojité hranolčeky" mrmlal si.

"Niall, vstávaj ty hranolček" opäť môj prst smeroval k jeho rebrám.

"Au, čo to do riti?" v šoku otvoril oči a začal sa obzerať dookola, kým si neuvedomil, kde sa nachádza.

"Dobré ránko šípková ruženka" podpichla som ho. Prudko sa na stoličke narovnal a venoval mi prižmúrený pohľad.

"To si ma nemohla nechať spať, alebo ma zobudiť aspoň nejakým príjemnejším spôsobom?!" sťažoval sa.

"Ako príjemnejšie by si si to predstavoval?"

"No, napríklad bozkom?" usmieval sa do široka.

"Prepáč, ale nemám vo zvyku bozkávať ropuchy" vyplazila som mu jazyk a tvárila sa, že celá moja pozornosť je venovaná prednášajúcemu.

Počula som už len hlasné fučanie a vrtenie sa na stoličke. Nechápem, prečo vlastne sedím vedľa neho, keď je tu toľko voľných stoličiek. Ale na sruhej strane, aspoň sa nenudím. Blondiačik je aspoň ako taká záruka rozptýlenia. Jedným okom som sledovala toho týpka, čo drístal niečo o brzdovej kvapaline a druhým Nialla, od ktorého človek mohol čakať naozaj všetko. Vždy, keď som sa na neho otočila, venoval mi príliš presladený úsmev, posielal mi vzdušnú pusu, alebo na mňa žmurkal. Bože, ako malé decko....pomyslela som si a ďalej som sa venovala bezduchému čmáraniu po papieri. Ale tie jeho modré oči sú krásne, ako letná obloha odrážajúca sa v horskom potôčiku, zamyslela som sa. Dee do riti, čo to trepeš?! nakročalo na mňa moje druhé ja, ktoré prebýva v mojej hlave..