Chapter11- Ona nevie plávať

129 10 2
                                    

Ani neviem, ako dlho trval náš bozk. No ten pocit bol neopísateľný. Na malú chvíľu som myslela, že sa mi ten bozk páči, no keď som si uvedomila, kto ma bozkáva, musela som to stopnúť. Odtiahla som sa od jeho mäkkých pier a sledovala som jeho výraz tváre. Oči mal stále zavreté a čakala som, že zas nahodí jeden z jeho povýšeneckých úškrnov, ale nestalo sa tak. Pozrel na mňa a vyzeral byť rovnako prekvapený touto situáciou tak, ako ja. Rukami som sa zaprela o jeho hruď a pomaly sa postavila. Niall sa postavil oproti mne a nervózne sa škrabal po zátylku. Ani jeden z nás nevedel, čo má povedať.

"Ja.....teda....Lee ma už.....určite....ja.....pôjdem....dobrú" koktala som zo seba rýchlosťou blesku a nedala som mu ani najmenši priestor, aby niečo povedal. Otočila som na päte a vyklusala som z garáže. Ponáhľala som sa domov a stále si v hlave prehrávala, čo sa práve stalo. Lee už našťastie spala, tak so ľahla aj ja a snažila sa zaspať tak rýchlo, ako sa len dalo.

_______________________________________________________________________________

Ráno som sa zobudila a Dee už bola hore. Mlčky v kuchyni varila kávu a očividne nad niečim rozmýšľala. Nemala som ešte náladu na rozprávanie, tak mi to ani nevadilo. Ale keď sme už zjedli celé raňajky, vypili kávu a pri cige stále mlčala, už mi to nedalo.

"To ťa ešte stále štve, že si tú včerajšiu jazdu s Niallom prehrala?"

"Hm?"

"Však ty ma nepočúvaš.....pýtam sa ťa, či ťa stále štve tá včerajšia prehra"

"Nie.....nie.....kašlať na to......"

"Tak čo je? Stalo sa včera ešte niečo, keď sme s Harrym odišli?"

"Čo? Nie.....všetko v pohode.....na rýchlo som mu umyla to špatné auto......v podstate som to celkom odflákla a šla som domov. Spala si a už som ťa nechcela budiť"

"Tak potom, čo je? Dnes si ešte poriadne nepovedala ani slovo"

"Videla si dátum v kalendári?" sledovala diaľku a ani sa na mňa nepozrela. Celkom ma zaskočila touto otázkou.

"Dátum? Nie.....tu mám telefón.......dnes je........dnes je 10.7. ........Shit........dnes je 10.7. Vôbec som si to neuvedomila."

"V pohode........aj ja som si to všimla až dnes........Lee......niekto klope, choď prosím ťa otvoriť" zahasila cigaretu a zapálila si ďalšiu. Tento deň bol pre Dee veľmi významný, nakoľko jej jpre 15-timi rokmi zmenil celý život na ruby. Šla som k dverám s úplne na prd náladou, ale taktiež mi v hlave vŕtalo, kto mohol u nás zvoniť. Nikto nevedel, kam sme sa presťahovali. Teda až na......

"Ty? Čo tu chceš?"

"Počuj, prichádzam v miery. Ja......potrebujem malú pomoc......"

"Môžeš to prosím ťa zrýchliť? Nemám na teba celý deň" Harry vyzeral celkom zúfalo a páčilo sa mi, že musí byť krotký, ak chce pomoc.

"Ja mám doma malé dieťa a už neviem, čo mám robiť, aby prestala plakať"

"Si otec, tak sa staraj" chcela som zavrieť dvere, no zaprel sa do nich.

"Nie, Lee, ty to nechápeš. Kamoška si u mňa odložila dieťa. Ževraj bude celý čas spať a ona si rýchlo zbehne do mesta. No a malá plače už asi pol hodinu a ja neviem, čo s ňou......prosím...." to prosím zašepkal, že som to skoro nepočula.

"Niall ti nevie pomôcť?"

"Nie je doma.....celý deň bol dáky divný.....šiel von.....Lee vážne....ste jediné......ženy.......ktoré v okolí poznám, ktoré môžu......"

Chasing carsWhere stories live. Discover now