Chasing cars

Part 42 Prepáč.....nechcel som

"Som rada, že si sa takto rozhodla. Ak si takto šťastná, tak potom aj ja" objímala som Lee ,tešiac sa spolu s ňou

"Som Dee..aj ja asi"

"Asi?" nechápala som

" No vieš, nie je to také jednoduché, ale možno časom.... časom si k sebe nájdeme cestu, teda skôr ja k nej" polemizovala

"Ale samozrejme" usmievala som sa a zahasila cigaretu

Baby fajčili na balkóne a rozprávali sa o Leeinej mame. Sedel som v kuchyni a pil kávu. Nechcel som, aby si mysleli, že ich počúvam a tak som sa aspoň tváril, že čítam nejaký časopis , ktorý ležal predo mnou na pulte. Rozprávali sa ale tak hlasno, že nebolo možné ignorovať ich dialóg.

"Myslím teda, že je čas, aby sme sa so Simonom vrátili do Bristolu" začala Dee

"Vidím, že si už v poriadku a aj tak ma tu nepotrebuješ, keď sa Harold o teba takto stará" pokračovala.

Čože? ona sa chce už vrátiť ? Sotva prišla, ani som nemal šancu sa jej ospravedlniť, ešte nemôže odísť, veď... ešte nie....výrili mi myšlienky v hlave

"Ale Dee... ja som myslela.... ja potrebujem aj teba.... ja nechcem aby si zasa odišla.... prosím Dee... myslela som, že už ostaneš a všetko bude ako predtým" žobronila Lee

"Vieš, že som prišla len kvôli tebe.... a že prídem vždy, keď budeš chcieť ..ale iný dôvod nevidím" argumetovala

"Akože nevidíš iní dôvod?!" Lee sa rozčúlila " a čo naše sny, auto, okruh, preteky.... máme tu byt, kamarátov, rodinu.... je tu Harry... a Niall" moje meno šepla, lebo si nebola istá jej reakciou. Určite vedela, že ich počúvam.

Presne a čo ja... veď aj ja som tu..... ja teda.. nie len ja... ale naše doťahovačky na dráhe, naše nekonečné nezmyslené hádky, naše výbuchy hnevu, prejavy lásky, uzmierenia....bozky..myšlienky behali v mojej hlave ako splašené a mal som pocit, že začínam panikáriť.

"Niall..pff!" z nechuťou vyslovila moje meno

"Nezabudni, že on... on je ten dôvod prečo som odišla" pichlo ma pri srdci

" Lee, pozri.... to ty ..ty tu máš rodinu... máš priateľa, kamarátov, teraz už aj mamu... máš všetko...ale ja?? okrem teba tu nieje nikto, kto by ma tu čakal, keď sa vrátim z pretekov. Kto by mi ohrieval posteľ, pripravil raňajky, pohladkal ma po tvári...priniesol mi teple kakao.. alebo len.... proste bol so mnou...lebo chce lebo ...to tak cítí...." skoro šepkala

"Tam v Bristole... tam sú naši... a je tam aj Simon"

"Prosím ťa, nechci mi povedať , že toto všetko, čo ti tak chýba tu ti snáď dá Simon" frflala

"Nedá, Lee nedá....ale aspoň je pri mne, a nezraňuje ma viac, ako už som...." hrala sa s prstami

"Dee" vtiahla ju do objatia....." myslím, že je tu niekto, kto by ti vedel dať všetko, o čom si hovorila a možno aj viac...." vravela jej do ucha a Dee len pozerala na mňa smutným pohľadom rovnako, ako ja na ňu.

" Ale chápem....a verím, že raz sa tvoje rozhodnutie zmení" vravela jej a Dee pritom stále hľadela na mňa

Do riti! do riti! Nemôžem ju nechať odísť, nie teraz keď sa vrátila. Musím niečo vymyslieť, ale rýchlo. Ani neviem, prečo mi na tom tak záleží, ale žiť s pocitom, že ja som dôvod, prečo sa človek cíti mizerne a nechce byť na jednom mieste s tým druhým ma zabíja. A vôbec. Bez nej..... bez nej to tu nieje ono. Chýba mi. Všade kde som mi chýba.... a nie je to len okruh. Ale aj bar.... tento byt... garáže...moja posteľ.....och tam mi chýba asi najviac....

Dee práve prechádzala okolo mňa, keď som bez rozmýšľania vstal a zastavil ju.

"Dee....." oslovil som ju no neotočila sa

"Dee stoj... Dee.. prosííím zastav sa" hovoril som. V tom ostala stáť, ale neobzrela sa. Nevadí, lepšie ako nič, pomyslel som si

" Dee... ja prosím ťa.... ja chcel by som.... chcel by som sa ti ospravedlniť.....to vtedy. Ja som ...nemyslel som to vážne...ja len.... len som bol nasraný... a proste" koktal som

"Fajn" vypadlo znej bez kúska emócie. Chcela pokračovať v ceste, no moja ruka na jej lakti ju zastavila.

"Horan! Okamžite ma pusti... čo si myslíš že robíš? Počuješ?! Pusti ma, kým ti nenajebem na ten tvoj sprostý ksicht" prudko sa otočila a zjavne nečakala že stojím tesne za ňou. Narazila do mojej hrude a ja som ju konečne mal blízko pri sebe.

"Pusti ma!!" kričala a ja som videl v jej očiach hnev, nenávisť a smútok. Veľa smútku, ktorého príčinou som bol zjavne ja. Hľadel som jej do očí a postupne uvoľnil zovretie. Sklonil som hlavu a zašepkal "prepáč.. nechcel som".

"To ty nikdy však?!"" pohŕdavo povedala a treskla dverami.

Sadol som si späť do kuchyne a vložil hlavu do dlaní. Musím niečo vymyslieť, niečo čo ju presvedčí, niečo výnimočné, niečo na čo nikdy nezabudne... hlavou mi vyrili myšlienky a v tom moje oči zbadali titulku na časopise.

"To je ono ! Toto ju určite presvedčí" nadšene som bežal nájsť Harryho a Lee.