V Tieni Mesta

Štvrtá kapitola

Príroda v okolí nášho dvojposchodového žltého domu je naozaj krásna. Teraz, keď je všetko pod prikrývkou bieleho čistého snehu pôsobí to tu ako v rozprávkovom svete. Meggie očucháva, behá popri mne a váľa sa v snehu. Takmer ju nie je vidno, len jej svieti jej malý čierny ňufák. Pohľad na ňu mi vyčaruje úsmev na tvári.

Cez les vedie úzky turistický chodník medzi ihličnatými stromami. Z vrecka bundy si vyberiem rukavice a nasadím si kapucňu, keďže zo stromov sa sem-tam zosunie sneh. Na chodníku sú stopy od topánok "turistov", ktorí si sem chodia oddýchnuť a nadýchnuť sa čistého čerstvého vzduchu. Typickí ľudia z veľkých centier miest - hľadajú miesta, kde ich nebudú vyrušovať žiadne autá či ostatní ľudia. Bývať na okraji celkom veľkého mesta s názvom Medford má veľa výhod. Ako som už spomínala okolitá príroda je naozaj fajn miesto. Nie je tu ani veľa susedov, áut a pomaly žiadny hluk. Niekedy len počuť štekot psov a krik pár detí ako sa hrajú na svojích dvoroch...

Tento lesík mám rada. Zatiaľ nie je až tak verejne známy ako iné. Preto ma tie stopy topánok prekvapia. V diaľke počuť len praskanie konárov stromov a buchot od padania snehu na zem. Meggie vždy zastane a pozerá na mňa ako ma praskanie konárov znepokojuje. Kráčam rovnako ako vedú stopy, keď si po pár metroch všimnem, že už tam nie sú. Asi ich už pokryl sneh, pomyslím si a kráčam ďalej. Do diaľky vidno moc nie je, keďže stále husto sneží. Keď v tom Meggie zastane, nastraží uši, zbystrí pohľad a rozbehne sa. "MEGGIE, STOJ, POČKAJ, MEGGIE!" kričím na ňu, lenže ona nereaguje. Beží stále ďalej a ďalej. Rozbehnem sa za ňou až sa mi stratí úplne z dohľadu. "MEGGIE, MEGGIE, MEGGIE!" stále kričím a obzerám sa okolo seba či ju niekde neuvidím. Po niekoľkých metroch sa zastavím, lebo mi už nestačí dych. Pár nádychov a vydýchov a bežím ďalej. Musím ju nájsť! Nemôžem prísť domov bez nej...