V Tieni Mesta

Desiata kapitola

Sníva sa mi sen. Je leto. Kráčam po lúke pravdepodobne v nočných hodinách, pretože je tma. Pri pohľade na oblohu, ktorá je posiata malými svetielkujúcimi hviezdičkami sa cítim uvoľnene bez strachu z toho, že som na lúke úplne sama. Kráčam ani neviem kam. Šaty, ktoré mám oblečené poletujú v teplom nočnom vetre. "Vanessa, Vanessa," niekto na mňa volá. "Áno? Kto a kde si?" pýtam sa zvedavo. "Mňa už predsa poznáš," odpovie a zdiaľky počujem ako sa zasmeje. Zrazu sa objaví predo mnou. Je to to dievčatko, čo som stretla v lese ale aj u Lii na záhrade. Tento raz ma na sebe ružové princeznovské šatočky a rozpustené dlhé blond až biele vlasy. "Ako sa vlastne voláš?" spýtam sa, aby som ju konečne lepšie spoznala. "Moje meno je Angela." odpovie a pozerá na mňa. "Angela ako anjel? Naozaj krásne meno." usmejem sa a kúsok sa k nej priblížim. "Nessa, vidím, že si chytré dievča. Ale nie som len taký obyčajný anjel." Pohľad na ňu je vážne ako na anjela. "Anjel? Máš krídla?" nedočkavo sa vypytujem. "Dovoľ mi vysvetliť kto som ja a čo si zač ty." Najprv ukáže na seba a potom na mňa. "Posaď sa, Nessa." ukáže na trávu pred seba. Stíchnem a poslušne si sadnem. Angela začne rozprávať: Som Angela, ako som Ti už povedala. Som tvoj anjel, tvoja sudička a v podstate aj tvoja ochránkyňa. Som dobrý anjel. Pomáham zablúdeným dušám - bytostiam prejsť na druhý svet cez svetlo. Druhý svet je môj svet v ktorom žijú anjeli, sudičky, ochráncovia ale aj démoni." dohovorí a čaká na odpoveď. Som prekvapená a zaskočená. "Môj anjel? Prečo ťa vlastne vidím? Však bežný smrteľník vás nevidí." nechápavo sa pýtam. Zasmeje sa. "Vanessa, ty nie si obyčajný smrteľník. Máš dar. A to taký, že nás vidíš. Vidíš všetky, dá sa povedať nadprirodzené bytosti. Aj Thomas bol... Duch, či ako to vy nazývate." Môj úsmev z tváre zmizol. Toto snáď nemôže byť ani pravda, hovorím si vo svojej mysli. "Nessa," oslovuje ma za každým aby som ju stále vnímala, "viem, že je to pre teba veľké prekvapenie, možno aj strach či stres z toho čo som ti práve povedala, ale ja potrebujem tvoju pomoc. Ty máš svoje poslanie v našom svete. A ja som si ťa vybrala. Si múdra, chápavá a viem, že celú túto novinku spracuješ v sebe veľmi dobre a rýchlo," stále rozpráva ale moja myseľ už nedokáže nič vnímať. Táto novinka, ako to Angela nazvala, mi vytrhla všetky ostatné myšlienky. "Vanessa, ja už musím ísť, ale určite sa ešte vidíme," milo sa na mňa usmeje. "Počkaj, aké poslanie?" naliehavo sa spýtam. "Dozvieš sa ho v pravý čas, Nessa," povie a spoza chrbta sa zjavia veľké biele krásne krídla. Rozbehne sa a vzlietne až napokon znova zmizne.

"Nessa, vstávaj musíme ísť upratovať, zachvíľku tu budú rodičia." kričí a trasie so mnou Lia. "Veď už vstávam, už idem." zamrmlem a pomaly sa posadím na posteľ. "Daj sa do kopy a príď dole mi pomôcť," hovorí a odchádza zo svojej izby. Vstanem z postele, zopnem vlasy do gumičky. Zastavím sa v kúpelke a idem dole za Liou. "To bola oslava, čo?" Smeje sa a pritom zbiera plechovky zo zeme. "Lia, to nebola narodeninová oslava ale šialená jazda - párty." Obe sa nahlas zasmejeme. "Chytaj," hodí po mne prázdnu plastovú misku, v ktorej boli pravdepodobne chipsy. "Lia!" skríknem na ňu. No obe sa však začneme smiať. "Nesmej sa a upratuj," napodobním hlas rodiča. Náš smiech stále neprestáva.
Až nakoniec máme po dvoch hodinách uprataný celý dom. "Skvelá práca, Nessa, ďakujem." povie a objíme ma. "Nie je zač. Lia, ja už pomaly pôjdem aj domov," naznačím jej, že už chcem odísť, "bola to super oslava a ďakujem za pozvanie." Poberiem si veci z jej izby a odchádzam. Lia ma odprevadí k bráničke. Dnes som sa rozhodla ísť domov peši. Aspoň sa trochu prejdem a popremýšľam o mojom sne....