V Tieni Mesta

Deviata kapitola

Keď sme už skoro pri altánku Kate zastane. "Je to aspoň nejaký fešák?" spýta sa s veľkým úsmevom. "Posúď sama," žmurknem na ňu. "Vediem ti Kate!" kričím naňho. Chlapec približne v našom veku výjde z altánku. "Som rád, že ťa môžem opäť vidieť." usmeje sa na ňu. Kate mlčí. "Ako sa ti vedie v živote? Máš sa fajn?" pýta sa chlapec. Kate stále mlčí a nechápavo na mňa pozerá. "Však tu nikto nie je," povie so zvláštnym tónom hlasu. "Akože nie je? Však stojí priamo pred tebou," nechápavo dodám. "Ty si zo mňa robíš srandu, Nessa?" začne zvyšovať hlas. "Nie, nerobím. Veď ja ho vážne vidím," snažím sa ju presvedčiť. "Rob si srandu z niekoho iného," naštvane povie a odchádza smerom dnu na oslavu. "Ako sa voláš?" pozriem na chalana, ktorý sa pozerá na Kate ako odchádza. "Som Thomas," odpovie. "Kate, Kate, počkaj! Chlapec sa volá Thomas." kričím na ňu. Zastane, otočí sa a jej úsmev sa zmení na vážnu tvár. "Thomas?" povie nežným hlasom. Jej hnev sa zrazu úplne vytratil. Kráča naspäť ku mne. "To nemôže byť pravda Nessa," hovorí smutne a zúfalo. "Thomas bol môj priateľ. Zomrel pri autonehode, kde do neho nabúralo auto, ktoré šlo rýchlejšie ako by malo." Do očí sa jej tlačia slzy a ja ničomu nechápem. No nakoniec sa odhodlám niečo povedať: "To ma mrzí," objímem ju, "nevedela som." "Veľmi som ho ľúbila a doteraz mi veľmi chýba. Nikdy naňho nezabudnem." usmeje sa aj keď plače. "Chápem, bude to dobré," utešujem ju a hladkám po chrbte. Cez jej plece vidím Thomasa sa usmievať. "Kate, utri si slzy a choď sa baviť. Predsa Lia bude mať radosť, keď si s touto oslavou dala toľkú námahu." Možno to znelo zvláštne, nepriateľsky ale nebolo to tak. "Máš pravdu, Nessa." Utrela si slzy a kráčala smerom k domu. Keď už bola dnu, otočila som sa za Thomasom, ktorý ju s nemím úžasom sledoval. "Stále jej to pristane," povzdychne si. "Thomas, ako to, že ja ťa vidím a rozprávam sa s tebou, keď..." začne sa mi triasť hlas, "keď už nežiješ." Zasmeje sa. "To čo vidíš ty, sme my. My, ktorí už nie sme živí. Sme bytosti - stratené duše." Stojím na jednom mieste bez pohybu. Nechápem ničomu. Stala sa zo mňa skala. "Ďakujem ti za pomoc Nessa, už môžem spokojne odísť do svetla," vďačne sa usmeje a naposledy dodá: "Nezabúdaj, nie všetko, čo vidíš je zlé." Stále stojím a pozerám ako odchádza smerom k bráničke až sa stratí úplne. "Nessa, Nessa, halooo Vanessa!" kričí na mňa Lia spomedzi dverí. "Čo tam stojíš ako skala? Poď sa baviť!" Pozriem na ňu a hneď mi je jasné, že pár drinkov už v sebe má.  Aby som prišla na iné myšlienky, vrátim sa dnu na oslavu. Teda už to nie je narodeninová oslava ale párty mladých a nezávislých ľudí. Zastavím sa pri stole s občerstvením a zoberiem si koláče. Mňam, milujem sladké. Nasledujúce hodiny tancujem s Liou, Kate a Pheobe, ktorá je už tiež v dobrej nálade. Okolo 4 ráno už pomaly každý odchádza domov (len tí, čo to zvládnu) alebo spia kade-tade. Kate a Pheobe už sú tiež na ceste domov. Rozlúčime sa s nimi a odprevadíme ich pred taxík. "Asi upraceme až keď sa vyspíme," dodám a obe sa zasmejeme lebo vieme, že je to pravda. A tak si idem ľahnúť aj ja. Lia mi ponúkla jej izbu a teda aj jej miesto na spanie. Ani neviem ako a v momente zaspím...