V Tieni Mesta

Jedenásta kapitola

Keď konečne vidím náš dom, veľmi sa poteším. Kráčať v lodičkách v zime, asi nebol dobrý nápad. Našťastie sneh pomaly mizne. Vchádzam cez bráničku do vchodových dverí. Konečne sa vyzujem z lodičiek, keď si všimnem pár otlakov na oboch nohách. "Ale, ale, kto, že nám to tu prišiel domov," smeje sa Monica z kuchyne. "Si strašne vtipná, ségra," poviem ironicky. "Kde sú zase naši?" spýtam sa jej, keď som si vonku všimla prázdnu garáž. "Šli niekde na výlet a zobrali aj Meggie," povie a ukáže smerom na prázdny pelech nášho psíka. Iba prikývnem a odchádzam do kúpelne. Keď sa vidím v zrkadle, začnem sa smiať. Strapatá, skoro mi chýba jedna linka, odtlačená špirála a o rúži ani nehovorím. Zoberiem odličovák a všetko dám zo seba dole. Znova sa pozriem do zrkadla a znehybnem. "Angela?" Potichu poviem. Vidím ju v zrkadle ako sa na mňa pozerá. "Správne, len som ti chcela povedať, že to nebol sen. Takže všetko je pravdivé," zasmeje sa a zase zmizne. Ostanem zarazená. Sen, ktorý bol skutočnosťou? Spýtam sa sama seba. Takže Thomas bol naozaj duch, Angela je naozaj anjel a ja som tá, čo má ich možnosť vidieť. Teda, nie len ich. Ale všetky nadprirodzené bytosti. Skvelé, výborne, úžasné. Samozrejme ironicky. Výjdem z kúpelne a sadnem si s notebookom do obývačky k sestre, ktorá ako inak - pozerá seriály. Otvorím prehliadač a zadám do vyhľadávača text v zmysle: je možné vidieť nadprirodzené bytosti? Hneď prvá stránka s titulkom Existujú duchovia, alebo si s nami zahráva len ľudská myseľ - rozkliknem ho. Zaujato ho čítam. Dozvedám sa, že vedci sa už dlho zaoberajú týmito bytosťami. Ľudia od začiatku verili v anjelov, démonov, bohov, škriatkov. No jednoznačná odpoveď na to nie je. Zatváram aktuálnu stránku a hľadám ďalej. Paranormálne javy, skutočné príbehy, lovcovia duchov. Otvorím každú jednu stránku. "Čo tam toľko klikáš?" vyruší ma Monica. "Ale nič, len si niečo pozerám," rýchlo stránku zatvorím a otvorím nejaký eshop s oblečením. Monica sa nakloní ku mne: "Oblečenie? Môžem si pozerať s tebou? Tiež by som chcela niečo nové, nie len veci po tebe," smutne odpovie. "Jasné," odpoviem a pozeráme nejaké oblečenie. Moja zvedavosť ohľadne bytostí, práve skončila. "Toto sa mi páči," ukáže prstom na kvetované šaty. "Tak si ich daj do košíka, kúpim ti ich." Usmeje sa a v jej očiach vidno nadšenie. Keďže sa blížia Vianoce spravím jej radosť aj s ďalším novým oblečením, ktoré vyberiem ja jej. Aby mala prekvapenie. Náš nákupný košík obsahuje okolo 15 kusov oblečenia. Medzitým ako som jej povyberala oblečenie, šla Moni spraviť večeru. To bude šťastná, pomyslím si a kliknem na tlačítko objednať. Za pár minút prinesie plnené lievance s nuttelou a so šľahačkou. Mňam. Vo varení je veľmi šikovná a očividne ju to aj baví. "Dobrú chuť," povieme obidve naraz a pustíme sa do tejto úžasnej večere. Po dojedení ostanú len prázdne taniere. "Bolo to délicieux a bien merci" skúšam napodobniť francúzštinu. Obe sa nahlas smejeme. "Va bene," Moni napodobňuje taliana. Obe sa na našich "zručnostiach" z jazykov veľmi smejeme.
V pozadí nášho smiechu ide nejaký seriál, ktorý vybrala Moni. Okolo pol deviatej prídu domov už aj naši rodičia s Meggie. "Čaute baby, už sme doma," zdola na nás kričí otec. "Áno už sme tu z výletu," dodáva mama. "No akí sú vtipní." Poviem potichšie Moni. Meggie vbehne k nám do obyvky a túli sa k nám. A tak spolu všetky tri blbneme. "Večerali ste niečo?" opýta sa pravá starostlivá mama. "Jasan, Moni robila lievance," pozriem na ňu, "ale už nie sú." Mama sa zasmeje a spolu s otcom idú do kuchyne. Pravdepodobne si spraviť vlastnú neskorú večeru. "Moni, idem hore, keby ma hľadali," mrknem na ňu, beriem notebook a odchádzam. S notebookom si ľahnem do postele a otvorím opäť stránky s nadprirodzenými bytosťami. Čítam všetky možné články o ich existencii až nakoniec v neskorých hodinách zaspím....