V Tieni Mesta

Sedemnásta kapitola

Ráno vstanem okolo 10-tej. Dám si župan a zídem dole do kuchyne. Všetci sedia za stolom a raňajkujú. "Dobré ráno," pozdravím sa všetkým. "Ahoj, zlatíčko," odpovie mama, "sadni si." Posadím sa na voľnú stoličku vedľa Monici. "Čo sa deje?" spýtam sa potom ako všetci na mňa pozerajú. "Nessa, ideme na návštevu k starým rodičom do Kanady," oznámi mi otec. "Kedy sa odlieta?" spýtam sa a dúfam, že odpovedia o pár dní. "Zajtra ráno," nadšene povie, "môžeš si ísť pobaliť veci." "Nemohli ste mi to povedať skôr?" naštvane odpoviem. "Včera nám volali, aby sme prišli. Boli aj voľné letenky, tak sme to využili," usmeje sa otec. "A teraz si daj s nami raňajky," povie mama. "Prešla ma chuť," odpoviem a odchádzam z kuchyne do izby. Zoberiem mobil a píšem Lii správu: Ahoj Liuš, zajtra ráno odchádzame do Kanady za starými rodičmi. Takže vidíme sa keď dôjdem, dúfam, že to bude čím skôr. Dám ti aj darček čo tu máš u mňa. Teším sa a píšeme si!
Správu odošlem. Pár minút pozerám na display, či náhodou mi neodpíše. Keď nič neprichádza, odložím mobil. Vytiahnem môj čierno-biely kufor a pobalím si pár vecí. V Kanade bude ešte väčšia zima ako u nás v Oregone. Pribaľujem si hrubú bundu, nohavice, hrubú čiapku so šálom a rukavicami. Nezabúdam na termo ponožky a legíny. "Nessa, v Kanade sa pôjdeme lyžovať," teší sa Moni, ktorá stojí medzi dverami mojej izby. "Na koľko dní tam vlastne ideme?" spýtam sa a verím, že odpovie najviac týždeň. "Otec vravel, že na 8 dní," mykne plecom. "Dobre, tak si zbalím aj veci na snowboard," usmejem sa. Monica odíde, určite si ide aj ona zbaliť veci do kufra. Keď je už kufor plný, ledva ho zapnem. Zbalenie vecí dalo zabrať a už je aj večer. "Choďte skôr spať, z domu odchádzame o 4-tej ráno," oznámi nám mama, keď s Moni sedíme a pozeráme telku v obývke. "Jasné, dobrú noc," odpovie Moni a mama zatvorí dvere v obývačke. Okolo pol 10 vypíname telku a ideme spať. "Tak ráno," usmejem sa a odchádzam do izby.  Meggie vyskočí a túli sa ku mne v posteli. Obe zaspíme...

Ráno ma zobudí mama. "Nessa vstávaj, už musíme ísť," hovorí mama a zasvieti mi v izbe svetlo aby som sa prebrala. "Nech ti to netrvá dlho," povie a odíde. Meggie ešte leží a tak opatrne cez ňu prejdem. Oblečiem si rifle, hrubé tričko a vyčešem si cop. Po pol hodine kričí na mňa otec: "Nessa, Meggie, Moni ideme, lebo zmeškáme let." "Veď už ideme," ozveme sa z hora. Beriem kufor, snowboard a kráčam von k autu. Do kufra auta uložím môj kufor a na vrch položím dosku. Meggie vyskočí na zadnú sedačku a ľahne si. Prisadnem si k nej a čakám kým si naložia svoje kufre. Keď už všetci sedíme v aute, mama pustí rádio a vyrážame na letisko v Portlande. Cesta trvá skoro 5 hodín bez nejakých kolôn a nehôd. Našťastie takto skoro ráno sú cesty prázdne. Keď konečne dorazíme na letisko, vyberieme kufre a odparkujeme auto na stráženom parkovisku. Nachystáme si letenky a pasy. Prejdeme cez kontrolu a nastupujeme do lietadla. Našťastie let nemá žiadne meškanie. Medzitým Meggie šla do prepravky s ostatnými psíkmi, čo letia s nami tiež. Keď už sedíme v lietadle, ozve sa letuška z rozhlasu: "Dobrý deň, vitam vás na palube lietadla SweetGolden, ktoré letí do mesta Toronto - Kanada. Let trvá 7 hodín. Počas letu vás budú obsluhovať letušky, ak si budete niečo želať. Prajem vám príjemný let." 7 hodín v lietadle, asi umriem, pomyslím si. Veďla mňa sedí Moni a ja mám miesto u okna. Aspoň, že som si so sebou zobrala knihu. A tak sa začítam až ma to uspí.

Prebudí ma opäť letuška v rozhlase: "Za chvíľku pristávame, prosím pripútajte sa." Z okna vidím husto zasnežené letisko. Klesáme dole až napokon pristaneme. Konečne vystupujeme z lietadla. Na letisku čaká množstvo ľudí na svoje lety. My čakáme na kufre a Meggie. Kým nám prídu kufre, vezmú nám Meggie. "Ahoj, zvládla si to, dobré dievča," prihovorím sa jej a ona začne krútiť chvostom. Medzitým otec zavolá taxík. Kufre nakoniec prišli medzi poslednými - aspoň sa nestratili. Výjdeme z letiska von, kde už stihol prísť taxík. A tak opäť ukladáme kufre do taxíka. "Poprosíme do mesta Sundridge," povie taxikárovi otec. Cesta trvá 3 hodiny.

Keď konečne zastaneme pred domom starých rodičov je už večer. Celý deň cestovať je naozaj náročné. Babka s dedkom už čakajú pri dverách a kývajú nám. Vyložíme veci a prenesieme ich do vnútra. Meggie behá po ich dvore a oňucháva nové prostredie. "Vitajte u nás," povie babka s úsmevom. " Sme radi, že ste nakoniec prišli," dodá dedko. Vchádzame do ich malého domčeka. Tu mám izbu spoločne s Moni. Navečeriame sa a ja padnem do postele, kde v momente zaspím...