V Tieni Mesta

Dvadsiata kapitola

Zvyšok dní v Kanade prežijem bez nijakého dobrodružstva. Spolu s rodinou sa chodíme lyžovať, korčuľovať na blízskom zamrznutom jazere či len tak sa prechádzame v snehu. Môj pobyt u starých rodičov preruší sms-ka od Lii. "Nessa, nemôžeš priletieť skôr? Ja sa tu už bez teba nudím. Kým sa vrátiš bude aj koniec prázdnin.." Čítam si nahlas sms-ku, keď sedím na svojej posteli. Nebol by to zlý nápad, keby odletím o pár dní skôr ako zvyšok rodiny. S týmto návrhom prichádzam za rodičmi. "Mami, tati, čo keby som odtiaľto odletela o pár dní skôr?" Ich výraz je prekvapený. "Nessa, zlatíčko, niečo sa stalo?" spýta sa mama. "Nie len Lia sa už doma nudí a aj ona chce so mnou stráviť prázdniny," poviem milo. "Fakt tu nechceš ostať dlhšie? Lia počká," začne ma presviedčať otec. "Nie, veď vy aj tak priletíte o 3 dni neskôr," usmejem sa. "Tak ak si zoženieš letenku, tak môžeš ak chceš," povie mama. "Super, ďakujem," odpoviem a idem hneď do izby na notebook hľadať letenku do Oregonu. Po pár minútach nájdem a aj celkom lacnú. Hneď si ju kúpim a odpíšem Lii, že zajtra ráno budem už v Oregone. Let sa uskutoční totiž dnes večer. Pobalím si veci do kufra, keď v tom vojde do izby Monica. "Už odchádzame?" spýta sa s rožiareným úsmevom. "Nie, len ja, idem za Liou. Vy tu pár dní ešte budete," odpoviem a všimnem si, že jej úsmev zmizol. "Aha," sklamane povie a odíde. Pobalím si zvyšok vecí a zavolám si taxík.
Kým príde taxík, ešte sa najem, hovorím si v duchu. Keď už z vonka na mňa trúbi taxík oblečiem sa a s kufrom výjdem von. "Šťastnú cestu, zavolaj nám keď pristaneš, Nessa," povie mama. Všetkých objímem a rozlúčim sa aj s Meggie. "Buď dobré dievča, vidíme sa," pohladkám ju a vstanem. "Ďakujem, majte sa," zakývam im keď nastupujem do taxíka.
"Poprosím na letisko v Toronte," hovorím taxikárovi. Zvyšok cesty v taxíku počúvam hudbu a všímam si ako sa vonku stieva. Nikdy som neletela v noci, bude to zážitok, vravím si sama pre seba.
Keď konečne zastaneme pred letiskom, vystúpim, zaplatím a poďakujem. Na letisku prejdem kontrolou a zistím, že môj let nemá meškanie. Ako dobre, poteším sa a nastupujem doňho. Môj kufor som odovzdala a tak sedím len s malou kabelkou, tentokrát tiež pri okne. Vzlietame.
Po 3 hodinách kľudného letu sa niečo pokazí. V rozhlase sa ozve: "Dobrý večer, prosím pripútajte sa a zostante v pokoji. Musíme pre technické problémy pristáť skôr." Všetci sa pripútame no očividne v panike sme všetci. Nevieme čo sa deje. S lietadlom to hádže a pomaly všetko padá zo sedačiek. Ľudia kričia, plačú a ja až potom pochopím, že sa nám nepodarí bezpečne pristáť. Je koniec. Koniec môjho krátkeho života. Na posledných pár minút zavriem oči až napokon začuť obrovský náraz a viac už neviem....

Všade je tma a ja som v nej úplne sama. Kráčam čierno-čiernou tmou. Až keď v dialke uvidím niečo biele. Utekám za bielym obrysom. "Angela, si to ty?" skúšam sa prihovoriť. "Nessa, áno.." odpovedá. "Kde som a čo sa vlastne stalo?" pýtam sa jej. Chytí mi ruku. Tento krát jej dotyk cítim. "Si v mieste medzi životom a smrťou. Vaše lietadlo sa zrútilo, nikto neprežil," povie smutne. "Ani ja?" pýtam sa so slzami v očiach. "Bohužial ani ty, Nessa," odpovedá a objíme ma. "Čo budem teraz robiť? Ako sa rozlúčim s rodičmi?" skoro až kričím. "Nessa, budeš jednou z nás," pohladká ma po líci a ja odvrátim hlavu. Všimnem si, že mám krídla. "Som anjel? Tak ako ty?" opýtam sa, zatiaľ kým prstami prechádzam po krídle. "Presne tak, Nessa. Budeš už žiť navždy a pomáhať tak ako ja tebe, alebo ty iným," usmeje sa. Chytí ma za ruku a spoločne kráčame nie bielym svetlom ale zeleným.
Objavíme sa v mojom no už nie reálnom svete. Po tej nehode s lietadlom vidím všetky duše ako blúdia pri svojich nehybných telách. Angela ma však rýchlo ťahá preč. "Ideme do Kanady," povie a vzlietneme me. Za pár sekúnd stojím pre domom babičky a dedka. Nahliadnem dnu cez dvere. "Nessa, oni ťa aj tak nevidia," povie a ukáže na dvere. Vchádzam dnu a vidím ako všetci sledujú tú tragédiu v televízore. Plačú. Kiežby som im vedela pomôcť a tak si všimnem, že hrali Scrable. "Môžem?" spýtam sa Angely. Prikývne hlavou. Z písmenok, ktoré sú rozložené na hracej plochce poskladám vlastné slová. Ľúbim a budem vás strážiť, Nessa. Znie moja veta. Oni si ani nevšimli, že sa s pismenami hýbalo. Pozorne sledujú televízor a plačú. Teda okrem Meggie, tá nevie čo sa deje. Angela pusinie krabicou aby si všimli ten odkaz. Všetci teraz upriama pozornosť na Scrable. "Všimli si ho, Angela," jasám a viem, že sa usmievam. Som spokojná, no oni sa ešte viac rozplačú. "Musíme ísť Nessa, chceš predsa vidieť Liu," naznačí mi a opäť vzlietneme. Za niekoľko sekúnd sme v Oregone, v meste Medford pred Liinim domom. "Choď ja ťa počkám tu," povie Angela a usmeje sa. A tak vojdem cez zavreté dvere, rovno do izby Lii. Pri spomienkach na tento dom sa mi vybaví Liia narodeninová oslava. Lia sedí na posteli s mobilom v ruke. Plače tiež. Vidím ako pozerá správy v mobile. No pri jej veľkom zrkadle si všimnem rúž. Napíšem aj jej niečo. Ty moja Liuša, navždy. Keď sa pozrie na zrkladlo, tichým hláskom povie: "Nessa," usmeje sa. Liuša ju nikto nevolal, len ja. Spokojne odchádzam.
Angela stojí pred domom a čaká. "Môžme ísť, čaká nás veľa práce," obe sa zasmejeme. "Áno, môžme," odpoviem aj ja. Spoločne lietame svetom a navštívime aj druhý svet.

Moje poslanie nekončí, práve iba teraz začína....