V Tieni Mesta

Trinásta kapitola

Po 4 hodinách spánku znova mi zvoní budík. Nevyspatá vstávam opäť do školy. Moja ranná rutina je nezmenená.
Cesta vlakom bola tento raz iná. Vlak je znova preplnený a tak si hľadám aspoň jedno voľné miesto. Nájdem ho vo vagóne s dvoj-sedačkami. Našťastie nikto nesedí vedľa mňa a tak sa nemusím nikoho pýtať, či si môžem prisadnúť. Zobrala som si so sebou jednu zo štyroch knižiek a tak sa začítam. Až dovtedy kým nezačne vo vlaku preblikávať svetlo. Asi nejaká porucha, pomyslím si a zatvorím knihu. Pri takomto svetle sa čítať naozaj nedá. Zasvieti, zhasne a stále takto dookola. Postavím sa zo sedadla a poobzerám sa naokolo. Som tu úplne sama. Kedy stihli všetci vystúpiť? Veď bola len jedna stanica a väčšinou všetci vystupujú v Selme. Zoberiem si mobil a idem sa pozrieť do vedľajšieho vagóna. Prekvapivo je aj ten prázdny. A tak kráčam ďalej cez vagóny. Nikde nikoho nevidím. Prepadne ma strach a úplná samota. Vlak stále ide, všade je tma a nikto tu nie je. Kráčam do vagónu s jedlom. Na stoloch je teplé jedlo a opäť bez ľudí. Ticho. Až nakoniec ticho preruší pád batožín z poličiek čo sú nad sedadlami. "Haloo, je tu niekto?" skúsim sa zúfalo spýtať. Aj keď viem, že nik neodpovie. Ako by to bolo v správnom horrorovom filme keby sa "obeť" opýtala vraha, že kde je a on by jej odpovedal: tu som v kuchyni. V duchu sa zasmejem. Svietim si mobilom a keď pozriem na hodinky, mala by mi volať mama. No očividne nemám žiadny signál. Vraciam sa na svoje miesto, kde sem-tam padne batožina. Vo vagóne, kde som sedela vidím muža v klobúku ako upriamene na mňa pozerá. "Nech ste, kto ste, prosím prestaňte," výjde zo mňa. Buchot sa utíši. V tom momente mi dôjde, že je to ďalší, no tento raz očividne zlý duch. "Ja vás vidím," trápne poviem, keďže viem, že aj on mňa vidí. "Ako vám môžem pomôcť? Potrebujete ju vôbec?" opýtam sa. On vstane, pozdvihne klobúk. Je bledší ako bol Thomas. Srší z neho zlosť a tak urobí opäť pohyb rukou a všetko začne padať. Približuje sa a ja sa nemôžem ani pohnúť. Čím bližšie je, tým sa mi viac vybíja mobil. Až nakoniec sa vybije úplne. "Prosím prestaňte, môžem vám pomôcť," skúšam sa prihovárať. "Ja nepotrebujem vašu pomoc," odmietne ju jeho výrazným hlasom. "Nemusíte robiť a strašiť nevinných ľudí, všetko sa dá vyriešiť bez zlých úmyslov," pokúšam sa mu vysvetliť. "Už nebude nič dobré," zasmeje sa, "celý vlak vybuchne." Zmení postoj a nejak dívne máva rukami. Keď   v tom počuť výbuch. "Prestaňte, sú tu aj iný ľudia, ktorý za nič nemôžu," skúšam ho prehovárať. Nezaberá to, a tak sa ozve ďalší výbuch. "Ja vám pomôžem, nech je to akokoľvek náročné," a táto veta zabrala. Prestal mávať rukami a jeho postoj sa uvoľnil.  "Nasledujúca stanica Selma," ozve sa z rozhlasu. "Sľubujem, že keď pôjdem týmto vlakom naspäť, pomôžem vám. Žial, musím už vystupovať a ísť do školy. Zatiaľ nič nezničte," rozprávam mu a on na mňa pozerá. Tri krát blikne svetlo a on zmizne. Všetko je opäť v normále. Ľudia sedia vo vlaku, čítajú si, rozprávajú sa, pozerajú von oknom. A ja vystupujem. Toto bola najhoršia cesta vlakom akú som kedy zažila...