Forced to be yours /Larry Stylinson/

2.

,,Harry, ach ja proste chcem ti tým povedať, že...je to vážne ťažké ti to oznámiť" vykoktala Anne a svoj pohľad upierala na svoje kolená. ,,No tak mami, čo sa deje? A ako to je s tou svadbou? Prečo sa Gemma musí vydávať?" Harry chrlil jednu otázku za druhou zatiaľ čo jeho mama začínala byť zúfalá. Nedokázala mu to povedať. Bolo to moc ťažké, nie každý deň bola nútená oznámiť svojmu synovi, že sa musí oženiť za úplne cudzieho človeka.

,,V tom to je Harry, Gemma si ho vziať nemôže. S Alexom už chystajú svadbu, a tvoja sestra je tehotná takže-" už mu to skoro povedala ale Harry začal nadšene podskakovať. ,,Vážne? To je skvelé. Mami ja budem ujo." povedal nadšene. ,,Áno, a preto si ho vziať ona nemôže" povedala a skúsla si bledú peru. ,,A tak teda kto bude mať svadbu?" spýtal sa s obavami Harry. Iných súrodencov už nemal. Nemyslela tým? Nie..ešte nemám ani tých šestnásť pomyslel si Harry, aj keď v hĺbke duše vedel, čo mu jeho matka oznámi. ,,Ty, Harry. Ty sa budeš ženiť." Povedala to tak jednoducho, ale v skutočnosti sa neuveriteľne bála. Rozhodla sa to povedať na rovinu. Už okolo horúcej kaše chodila až moc dlho.

Harrymu sa splnila jeho predtucha. Splnilo sa to, čo si myslel. Bude donútený si vziať niekoho, koho ani nepozná. Dokonca aj ten nepríjemný pocit, že sa niečo stane. Harrymu išla prasknúť hlava. Vystrašene sa pozeral na svoju matku niekoľko dlhých minút. Bol vystrašený a značne v šoku. Nechcel tomu uveriť. Musela byť predsa nejaká možnosť, aby bol slobodný a žil svoj pokojný život. ,,Nie, nie, nie...ja si nikoho brať nebudem" povedal po chvíli koktavo a svoj zrak odtrhol od postavy svojej matky. ,,Harry, ja viem že to neznie práve dobre a cítiš sa asi hrozne, ale je mi to ľúto. Aj s tvojím otcom sme sa snažili ich presvedčiť. Vážne sme robili čo sa dalo.. Ale už sa nedá nič robiť." odpovedala svojmu synovi. Harry si položil hlavu do dlaní a prstami prešiel do svojich jemných kučier. To nemôžu myslieť vážne, pomyslel si. ,,Toto je nejaký vtip, že?" spýtal sa zúfalo. ,,Prepáč mi to Harry, ale nie" odvetila smutne Anne. Trhalo jej to srdce, Harry vyzeral zúfalo. ,,Ver mi, že keby sa dá niečo spraviť, spravíme to. Aj keby od nás pýtajú nehorázne množstvo peňazí, nejako ich zoženieme, ale oni chcú len a len svadbu" pohladila svojho strápeného syna po chrbte. Harry sa zdvihol a začal sa prechádzať hore dole ich obývačkou. Rozmýšľal nad jeho možnosťami, ale stále mu vychádzala len nútená svadba.

,,Ale ja si ho nevezmem!" zakričal zúfalo Harry. Opúšťala ho všetka nádej na vykorčuľovanie z tejto situácie. Drobné slzičky si našli cestu dole jeho ružovými líčkami a opäť si sadol na gauč. Harryho mama sa prisunula k svojmu dieťaťu a objala ho okolo pliec. Snažila sa ho upokojiť, aj keď ona sama by potrebovala počuť, že to všetko dopadne dobre. ,,Zlatíčko, je mi to ľúto ale inak to nejde, zatiaľ nevieme ako to bude ďalej, zajtra sa s nimi stretneme a možno to nakoniec ani nebude také zlé, hm?" ozvala sa potichu, pretože slzy jej syna spôsobili, že ani ona sama nemala ďaleko od plaču. Harry smrkol a v ten moment si uvedomil, že už nie je cesty späť. Musel sa tomu postaviť, aj keď mal pocit, že sa mu práve zrútil celý svet. Musel si vziať preňho cudzieho človeka. Mal byť jeho, a ani nevedel ako vyzerá. Nepoznal ani jeho meno. Až teraz si uvedomil, že o ňom vie iba to, že pochádza z rodiny Tomlinsonovcov. ,,A ako sa vlastne volá?" spýtal sa tichým hláskom.

,,Louis, nespomenula som to?"

,,Neviem, takže Louis Tomlinson?"

,,Áno."

,,Oni vedia ktorého z nás si má vziať?"

,,Ešte nie, máme prísť zajtra na večeru a oznámiť im, ktoré naše dieťa súhlasí so svadbou."

,,Súhlasí?"

,,Vieš ako som to myslela."

.

.

,,Ale ak to budeš ty, že budeme musieť počkať. Budeš mať šestnásť, si ešte dieťa, takže to znamená, že musia počkať do tvojich osemnástych narodenín."

,,Takže je tu ešte možnosť, že by sa nám za tie dva roky čakania na moju dospelosť, podarilo presvedčiť Tomlinsonovcov, nech upustia zo svadby?"

,,Je to možné, ale obávam sa, že sa nám to nepodarí."

Harry aj napriek slovám svojej matky stále dúfal, že sa od núteného manželstva nejako oslobodí. Dva roky bola predsa dlhá doba. Hlavne sa nemôže vzdať. Kučeravý chlapec bol natoľko motivovaný, že už začal vymýšľať rôzne možnosti, ktoré by mu pomohli v presvedčení tých namyslených milionárov. Ešte stále mu nešlo do hlavy, ako je možné, že im záleží na svadbe s niekým, ako bol on. Neboli bohatí, nechápal čo tým chceli dosiahnuť. Bola tu možnosť, že naozaj boli len natoľko majetnícky a skúpi, že bezhlavo išli za všetkým, čo im malo patriť?

V ten deň počas večere vládlo u Stylesovcov desivé napäté ticho. Harrymu bolo jasné, že všetci členovia o svadbe už vedeli. Jeho otec sa naňho díval s ľútosťou. V očiach sa mu odrážal aj smútok a hnev. Nechcel aby jeho syn musel trpieť vrtochy tej bohatej rodiny, a zároveň ho nesmierne štvalo, že s tým nemôže nič robiť. Nedokázal svojho mladučkého syna ochrániť. Harryho sestra, Gemma, sa na Harryho dívala ako na odvážneho hrdinu, zároveň sa v jej tmavých očiach objavovali náznaky strachu a zúfalosti. Bola na svojho malého bračeka pyšná, ako dobre to zvláda. No zároveň sa o neho príšerne bála a keďže vedela, aký zasnený jej brat je, nechcela preňho takýto osud. Harry vyzeral byť v poriadku. Už sa vyplakal a pár "zúrivých záchvatov" už mal dávno za sebou. Harry bol zlaté rozkošné slniečko, zúrivosť u neho neexistovala. Takže len skopol pár vankúšov na zem a vykričal sa do jeho veľkého modrého vankúša. Neskôr začal pod dekou plakať. Jeho terajší vzhľad a zdanie, že je už celkom v poriadku bolo asi len následkom únavy. Cítil sa hrozne bezmocne. Bolo to nespravodlivé. Prečo by on mal plniť rozmary tej rodiny? Jeho mozog to stále nechcel brať do úvahy ako pravdu a blízku realitu.

Po večeri išiel do svojej izby kde sa zvalil na posteľ a prázdno hľadel do stropu. Nevládal, nevládal už nič. Nemal silu kričať, hovoriť ani plakať. Ale nemohol ani zaspať. Nevedel si predstaviť ako mal ísť ráno do školy.