The night of destiny

XXII

Hneď ráno sa zase transformoval, zobral obidve kwami a skryl sa v Marinettinej izbe ako prekvapenie. Vedel, že bude šťastná keď ho po tak dlhej dobe uvidí.

Marinette vošla do svojej izby a hneď si všimla veľký puget ruží a detské veci na stole. Všetko si poriadne prezrela a nad každou vecou sa mile usmiala, ale bolo jej čudné skadiaľ sa tam dostali. Kocúrovi poskočilo srdce, keď videl jej prekrásny úsmev, ktorý dokázal on vyčarovať na jej tváry. Už to viac nevydržal a vyšiel zo svojho úkrytu.

,,Ahoj bugaboo." Povedal svojím obvyklým zvodným hlasom. Marinette sa obrzrela za sebou a keď videla osobu, ktorá na ňu rozprávala myslela, že dostane srdečnú zástavu. Tlačili sa jej slzy do očí. Bola tak šťastná, tak rada videla svoju číču. Po tak dlhej dobe ho videla. Hneď sa k nemu rozbehla a hodila sa mu do náruče.

,,Tak si mi chýbal." Plakala mu do hrude, nie však zo smútku ale zo šťastia, že ho konečne vidí. Konečne mohla nasiať jejo krásnu a typickú vôňu. Mohla ho držať pri sebe a už nikdy ho od seba nepustiť. Chcela aby ostal s ňou už navždy a aby sa spolu starali o ich maličkú dcéru.

,,Neplač, teraz už som tu s tebou a už nikdy neodídem." Tíšil jej vzlyky. Hladil ju po chrbte a vlasoch. Nasial jej krásnu vôňu a Marinette zas tú jeho.  oo tak šťastný. Konečne ju môže poriadne objať, pohladiť a povedať jej ako veľmi ju ľúbi. Teraz nezaležalo na ničom inom, len na nich dvoch. Teda oprava na nich troch. Teraz už budú ako šťastná rodina. Navždy.

,,Vlastne by si mala niečo vedieť." Usmial sa na ňu a pobozkal ju. Bol to úžasný pocit. Po tak dlhom čase ju pobozkal a cítil jej pery na tých svojich. Tmavovlasé doevča to cítilo tak tak isto. Po tak dlhom čase kedy si tak veľa krát priala aby toto bola skutočnosť sa to naozaj stalo. Jej nohy ju zrádzali a keby ju jej milovaný nedržal určite by spadla na zem. Kocúrovi všetky zmysli zbystrili a silno ju objal, potom sa od seba odtiahli a odrazu vyletela Tikki.

,,Tikki!" Skričala Marinette a objala sa s malou kwami. Prehodili pár slov a podala jej makronku. Tak rada Tikki zase videla, ale na čo ju tu sem Kocúr priniesol? Čo má v pláne?

,,Ako to, že máš Tikki?"
,,No vieš, nesmieš sa na mňa nahnevať, ale chcem ti povedať kto som...a...keď ti odhalím identitu musíme sa vzdať náušnic a prsteňa aj tak tu už nie je nebezpečenstvo, takže som sa rozhodol, že ti p-poviem kto som." Celé to hovoril troška nervózne. Bal sa, že sa na neho Marinette nahnevá, že sa neukázal skôr. Alebo, že ho nebude milovať ako Adriena aj keď si za poslednú dobu snažil získať jej lásku aj v jeho normálnom ja.

Marinette len pozorne počúvala a skoro ani nedýchala.

,,Skôr ti to ukážem. Ale nesmieš sa nahnevať, lebo som bol v Paríži už dosť dlho, ale vyskytli sa nejaké problémi a nemohol som sa transformovať."

,,Som si istá, že na teba sa nahnevať nemôžem. Zvlášť po takej krásnej puse."

Kocúr sa potešil, postavil a detransformoval sa. Pred Marinette už stál Adrien s previnilým výrazom. Marinette sa opäť rozplakala šťastím. Celú tú dobu milovala jeho. Tak dlho milovala jeho pravú stránku, že na tú mačaciu zabúdala a potom sa do neho zaľúbila ešte raz. Toľko nocí nespala a snažila sa prísť na to koho miluje, ale nevedela, že miluje túistú osobu. Pribehla k nemu a dala mu ešte krajší bozk.

Teraz už vedela, že aj keby bol na opačnom konci sveta vždy ho bude ľúbiť.

,,A ja blbá som ťa chcela dať za krstného otca." Poutierala si slzy a zase ho objala. Adrien bol v šoku.

,,Takže ty sa nehneváš?"
,,Na teba? Veď si mi pomáhal každý deň, dával si na mňa pozor a to, že si sa nemohol transformovať hneď chápem. Niekedy sa nám do života pripletu neočakávané situácie, veď sa pozri na mňa som tehotná, to je dosť neočakávané. Ale aj tak ťa milujem."

Tak dlho chcel od nej počuť tie dve slová a konečne sa dočkal.

Adrien ďalej nečakal a Marinette pobozkal dlho a vášnivo. Dal do toho bozku všetky svoje emócie a Marinette za ním nezaostávala.

Začali sa rozprávať. Adrien jej všetko vysvetlil a ona súhlasila s tým, že pôjdu Mistrovi mirákulá vrátiť. Dlho do noci sa rozprávali a potom spolu zaspali na Marinettinej posteli. Tak dobre sa už dlho ani jeden z nich nevyspal. Vôňa a jemné dotyky toho druhého ich ukľudňovala a zdalo sa, že Adrienov dotyk na Marinettinom bruchu ukľadňoval aj Emmku, lebo už vôbec nekopala.

Včera som mala vydať túto kapitolu, ale niečo mi do toho prišlo, tak sa ospravedlňujem.

Už nám ostáva len pár menších kapitoliek a máme tu koniec.