Tajomstvo rodu

12

Od únavy a nedostatku kyslíku v žilách mi neostalo nič iné, ako sa zviesť k zemi. Nejde mi to do hlavy. Útok, útek, pád, muž s krídlami, papier ,ktorý po mne hodil... ten papier.

So zrakom upretým na jeden bod na zemi som nahmatala ten kus papiera a sústredila na neho svoj pohľad. Pomaly som ho otvorila.

Padol mi pohľad na môj portrét z pred asi 10 rokov. Pod ním moje meno a označenie „AKÁRČANKA NA ÚTEKU--- NEPREJAVENÁ"

Pod tým bol niečí rukopis

„Sila v tebe zatiaľ spala kvôli kúzlu, je na čase začať. Sama zistíš, že na tvoje 18 narodeniny sa ti obráti život a bez nás neprežiješ. Inštinkt ťa zavedie domov.

S láskou tvoj brat Aro"

Ja mám brata? A je to tu znova. Keď som si konečne myslela, že na všetky otázky viem ako takú odpoveď... musel sa tu zjaviť môj údajný brat a znova ma nechať v nevedome. Ale tento krát mám ešte viac otázok. Ani ich všetky neviem vymenovať.

V tomto svete je pre mňa naozaj ťažké orientovať sa. No práve je pre mňa ešte horšie vyznať sa sama v sebe. Som tak stratená.

Stratená. Stra.te.ná... toto slovo mi znelo z hlave ešte hodnú chvíľu.

Chladná zem pod mojimi nohami sa mi zarýva do kože. Sedím si na vlastných nohách, stále stratená vo vlastnej hlave.

Zajtra mám 18, Aro písal, že by mala prísť premena. Ostávajú mi asi len hodiny, teda ak nie minúty. Nechcem vedieť, čo sa bude diať počas premeny.

Naháňa mi to strach.

...........................................................................................

Zatiaľ v tom istom čase o 50 kilometrov ďalej.

„počuješ Anabell?" povedal povýšenecky a hodil po mne víťazný úškrn.

„Našli aj tú mladšiu. Vedela si že ich predo mnou neukryješ " s poslednými slovami zabuchol dvere a ja som ostala v tmavej miestnosti sama.

Najradšej by som mu ten úškrn vymazala z tváre. Stačilo by len mávnuť rukou, tak jednoduchý pohyb. No nemôžem spraviť ani len ten. Už som tu viac ako 3 roky. Donútili ma, aby som sa stala slúžkou a poslúchala každé ich slovo bez vzdoru. Nebol by jeden deň, kedy by som nemyslela na útek a na moje dcérky. Nikdy som ich nechcela opustiť, ale ich predom určený osud som nemohla nechať naplniť. Predom určený sobáš a diktovaný život ako som mala ja. Moje dieti si zaslúžia lepší život ako ja.

Až na to, že môj jediný syn si nechal natlačiť do hlavy nezmysly od jeho otca. Už viac nie je mojim synom. Je len ďalšia osoba s vymletým mozgom...tak ako všetci tu. Tunajší kráľ je až priveľmi dobrý klamár.

Od kedy ma jeho vojaci našli, sa mi snaží napchať do hlavy to čo je podľa neho správne. Donucovacie prostriedky zanechali rany na mojom tele i duši. Ale aj cez to mám na to vlastný názor, no jediné čo dávam navonok je, že sa tvárim k jeho obrazu. Nemôžem si dovoliť neposlušnosť, už len kvôli mojim deťom.

Každý večer trávim myslením na ne. Kde asi práve sú a ako sa im darí. Dúfala som, že obe moje dievčatká budú žiť ako obyčajný ľudia. No teraz už viem, že moje obavy sa naplnili. Ani jedna z nich nie je v bezpečí. Moje chúďatká Serasmith a Artemis. Nikdy sa nemali dostať tam kde sú teraz. Cítim ich bolesť viac, ako vlastnú.

Po dlhšom čase som znova tu. Už máme 120 videní zlatíčka... som z toho šťastná.

A keďže ma zopár ľudí poprosilo o fotku Sanderatak nech sa páči...hehe .. tak nejak som si ho predstavovala.... Ale trochu chýbajú tie modro modré oči

                                                                                                    NH