Tajomstvo rodu

9

Pri pohľade na jeho skľúčené telo mi nabehli ostré zimomriavky na chrbte. Čo sa tu do pekla stalo, kým som bola preč a bojovala o život. Ale to je jedno, strach o Sana ma prepadol ako mŕtvica. Leží na studenej zemi, celý od krvy z nejakého dôvodu a on mi chce hovoriť niečo o sebe? To si naozaj mohol nájsť lepšiu chvíľku ako teraz.

„Nemyslím, že teraz je ten moment, kedy mi o sebe niečo povieš San! Radšej mi pomôž dostať ťa na nohy" hlesla som mu do tváre so strachom a jemných podtónom nervozity.

Zdvihla som sa na kolenách a pomaly ho chytila pod jeho silné rameno. Jemne no so silou som sa ho pokúsila nadvihnúť, no bez výsledku.

„No tak... San ...ehhm...musíš mi trochu pomôcť" hovorila som na neho zadychčane, zatiaľ čo on na mňa pozeral z pod privretých očí.

Vôbec nebol v realite a mňa sa zmocňovala panika. Popravde neviem, čo mám robiť, ale chcela som ho aspoň dostať na posteľ z tej ľadovej zeme. Aspoň nejak mu pomôcť. Predsa ho nenechám ešte aj prechladnúť, v tomto stave by to nemusel tak ľahko zvládnuť.

„Dobre, toto sa ti asi nebude páčiť, ale musím ťa dostať späť do tohto sveta. "

Povedala som potichu aj keď ma nevnímal a strelila som mu jemnú facku na prebratie.

Na moje prekvapenie okamžite otvoril oči a prudko sa s hlasným nádychom posadil. Až takú reakciu som nečakala a sama som spadla na zadok. Hneď som sa pozbierala a vystrelila ku nemu ako šíp. Ostal sedieť a rukou si nervózne prechádzal po zadnej časti krku, až si zaryl prsty do havraních vlasov.

Neplánovala som ho vystrašiť, ale pri mojom dotyku na jeho ruke, ktorou sa hrabal vo vlasoch sa jemne strhol a očami okamžite zablúdil ku mojim. Spaľoval ma svojim pohľadom s otázkou v očiach, no neodvážil sa prehovoriť. To napäté ticho ma znervózňovalo ešte viac.

V očiach sa mu leskli jemné slzy a to bol pre mňa znak, že je konečne pri zmysloch.

Po chvíľke napätia, odtrhol zrak od mojich vystrašených očí a pretrel si tvár jeho veľkými dlaňami.

„Koľko si toho videla Alex?...ja..ja ti všetko vysvetlím len mi sľúb, že neutečieš "

Povedal ako by sa hádal sám so sebou. Ja som na neho len nemo pozerala a vôbec nechápala o čom to tu hovorí. Čo som mala...alebo nemala vidieť? Jeho polonahú dokonalú postavu, alebo čo?

Musím uznať, že sa nedalo nepozerať na jeho veľkú hruď, ale za to sa predsa v žiadnom prípade hanbiť nemusí. Je sa teda na čo pozerať. Nie jedna slečna by sa po ňom obzrela ako po svojej budúcej koristi.

Zo zasnenia a jeho dokonalostiach ma vytrhla až ruka mávajúca pred mojou tvárou. Ow...on je stále predo mnou. Áno...amm...hej, už som späť na tejto planéte.

„oh no..." zasekla som sa nervózne. A ani som si nevšimla kedy sa stihol postaviť a znova si kľaknúť ku mne. Podal mi ruku a s jemným úsmevom ma zodvihol zo zeme.

„Ja vôbec neviem o čom si to hovoril, ale viem že som sem prišla a videla som ťa na zemi v bezvedomí a strašne som panikárila keď... si sa neprebral a a potom si bol ako v inom svete. Ja som nevedela čo robiť, chcela som ti pomôcť no nevedela som ani to..." povedala som rýchlo pomedzi vzlyky ktoré mi vychádzali z hrude a na tvári sa mi začali tvoriť kanáliky sĺz. Objala som sa rukami a pozerala na rozmazaného Sana.

Len ma ticho pozoroval a na tvári sa mu značil malý úsmev.

„To je v poriadku, ja som v poriadku. Znášaš to horšie ako ja, no musíme sa reálne porozprávať.." povedal vážne a založil si ruky na hrudi, stojac oproti mne ako keby pred chvíľou neležal na zemi v bezvedomí.

Nejde mi do hlavy, ako sa mohol tak rýchlo pozviechať. To predsa nie je možné!

„nie, nie si v poriadku San, veď pozri sa na seba... si celý od krvi a nechápem ako môžeš stáť a byť v pohode. A prečo si vlastne ležal na zemi? a kde máš vlastne tričko? Dobre ale hlavne mi povedz čo sa to tu stalo a to rýchlo, lebo sa asi na mieste zbláznim" nervózne som rozhodila rukami pomedzi môj monológ plný otázok.

Moje myšlienky ma pohlcujú a ja sa strácam vo vlastnej hlave. Zatiaľ čo on len stojí a bez slov sa na mňa pozerá, ja som sa pristihla, že som sa silnejšie objala rukami. Celá sa chvejem a zimomriavky mi dávajú pociťovať vlastnú pokožku. Strácam cit vo vlastných nohách a opúšťajú ma všetky sily. Pomaly ale isto strácam kontrolu nad svojim telom a padám k zemi.

Na svojich bokoch pociťujem teplo a očakávaný stret so zemou sa nedostavil. Teplo sálajúce z bokov ma zahrieva až na duši. Dodáva mi pokoj a istotu, ktorú som stratila behom chvíľky.

Až keď som otvorila oči zistila som, že to teplo nie je vymyslené, vrátila som sa do reality. Sanderove ruky ma jemne tlačili na jeho hruď a ja som dýchala jeho omamnú vôňu. Slzy mi tiekli po líci.

Zaboril si hlavu do mojich vlasov a potichu zo mňa nechal tiecť všetky nezastaviteľné emócie. Trvalo mi dlhšiu chvíľku, kým sa zo mňa všetko vyplavilo. Opadlo to zo mňa ako bremeno, ktoré bolo ťažšie a ťažšie každým dňom. Vedela som, že keď svoje emócie budem v sebe držať tak dlho, tak v jednom momente príde skrat a môj pohár sa preleje.

Ten moment nastal teraz, doľahlo na mňa všetko, čo sa stalo za posledný týždeň. Nechcela som aby ma niekto videl takúto zraniteľnú. Nikdy som rada neukazovala všetky moje citlivé stránky. Musela som byť silná za ocka ale hlavne za mňa samú. Nie je jednoduché, byť terčom posmechu za to čo som predtým nevedela ovládať... strach.

Strach je v tomto svete veľmi silná vec. Ak sa mu oddáte, stiahne vás ako lavína. Ale ak sa mu postavíte čelom a čelíte jeho nástrahám, pochopíte, že treba bojovať za každú cenu. Strach potom zanikne.

No práve teraz som mu nechtiac nechala otvorenú bránu dokorán. Mojim jediným útočiskom je náruč, ktorá ma drží nad vodou. Vždy som túžila po osobe, ktorá ma v ničom nenechá samú. Bude mi oporou. No časom som myslela, že to sa deje len hlavným hrdinom v knihách. Že láska je len prelud. Že nikto nemôže mať rád niekoho postihnutého... ako som ja.

................

Vzlyky ustali.

Cestičky sĺz pomaly uschli.

Ruky utiahnuté okolo môjho útleho tela.

A teplý dych na mojich vlasoch...

Otváram oči a vidím sviečku plápolajúcu v jemnom vánku, ktorý sa mi tiež pohrával s vlasmi.

Oh áno, San ma držal vo svojej blízkosti a ochraňoval vlastným telom. Hneď si všimol, že som sa upokojila a pomaly ma začal púšťať a vytvoril medzi nami len takú medzeru aby sa mi mohol pozrieť priamo do očí.

„už je všetko v poriadku" povedal potichu, aby som to počula len ja. Zobral moju bradu medzi prsty a zahľadel sa mi do očí, akoby mi pozeral priamo do duše.

„už viac nedovolím aby ťa niekto napadol, NIKDY" posledné slovo zdôraznil. Pohladil ma po líci a vtiahol naspäť do svojho objatia.

„nikdy.." šepol mi do vlasov.

Musela som sa trochu pousmiať, no úsmev mi hneď zmykol.

„ako vieš o tom, že ma niekto znova napadol? Veď si tam ani nebol" odtlačila som sa od neho a s otázkou v očiach som na neho zízala.

Na jeho tvári sa mihlo zdesenie a očami mu prebehol náznak paniky.

„Totiž to... ja som tam bol" povedal nervózne a spravil krok dozadu

„ja ti to všetko vysvetlím, ale najprv by si si mala sadnúť. Mala by si vedieť pravdu."