3

15 2 0
                                    

Je večer a ja utekám po lese tak rýchlo ako to len ide. Začína sa stmievať a ja si začínam uvedomovať, že vlastne neviem kam idem. No pritom mám pocit, že idem správnym smerom. Už idem niekoľko hodín a začína na mňa padať únava.

Uvedomujem si, že od dnes som úplne sama, uprostred nejakého lesa. Mám so sebou len malé zásoby jedla a vody. Popravde nemám tušenia čo bude so mnou ďalej. Nemám domov a ani strechu nad hlavou. Zachváti ma panika, no musím si zachovať chladnú hlavu a vyčistiť si myseľ. Práve je toho na mňa proste priveľa.

Za tak krátky čas sa toho udialo viac než by som si priala. „Sakra" poviem si nahlas, sama pre seba a zložím si batoh z boľavého chrbta. Poviem vám, mať zdeformovanú chrbticu a nosiť ťažký batoh nie je výhra.

Opriem sa o najbližší strom a skĺznem na chladnú zem. Je jeseň a večery sú dosť chladné, ešte že som si zobrala nejaké teplejšie veci na seba. Inak by som asi cez noc zamrzla. Lístie pod mnou je trochu mokré a pri každom mojom pohybe trochu zašuští.

Je tu ticho, pokoj...ten zaslúžený pokoj. Pozerám na nočnú oblohu a spomínam na časy kedy mi bolo dobre a nič ma netrápilo. Po chvíli na mňa dopadne únava a ja pokojne zaspím na listí.

Tajomstvo roduWhere stories live. Discover now