Tajomstvo rodu

7

Prebúdzam sa sama, bez Sandera po boku. Som hore, už dlhšie no znova... nechce sa mi vstať. Stále mi behá hlavou ten sen a Sanova reakcia večer. Nečakala som, že sa ponúkne aby zostal so mnou ako môj osobný ochranca. Nie taká tá gorila, čo ti kryje zadok, ale dokonalý ochranca. Z výzoru nie je na zahodenie, poviem vám...človeče, vyzerá dosť dobre. Človek sa rýchlo zamiluje do jeho očí, ľahko sa v nich stratiť.

Počula som, že oči sú oknami do duše. On je toho príkladom.

Vysoká postava , široké ramená ako nejaký atlét a tie jeho havranie vlasy sú dokonalé. Jeho zvedavý pohľad ťa zláka k úsmevu veľmi rýchlo. Trochu hanblivý ale pri tom tak odvážny.

Trochu sa započúvam a zisťujem, že San práve prišiel do jaskyne. Pomaly sa posadím, oblečiem si bundu a vyberiem sa za ním.

Vychádzam z poza rohu, keď v tom ho zbadám.

V momente sa otočím a začnem sa červenať.

„ oh Saaan... mohol by si sa prosím ťa obliecť?"

„ou ahoj, nevedel som, že si hore" trochu som ho vystrašila

„a načo by som sa mal obliekať? Dnes je celkom teplo"

„no, normálny ľudia nechodia len tak polonahý po vonku"

„ale ja nie som normálny človek " zasmeje sa

„no ale ani nenormálny to nerobia, " zhrabnem tričko a hodím ho za mňa, tak aby to chytil

„no keď myslíš " nepovie nejak nadšene

Pre neho je asi normálne chodiť si len tak bez trička, no ja nie som zvyknutá pozerať sa na niekoho odhalené telo. Aj keď... áno vyzeral dobre, ale nemohol predsa vidieť ako sa červenám pri pohľade na neho.

„okej, už sa môžeš otočiť ty červienka "

Po jeho slovách sa začervenám ešte viac. Tak toto nemá šancu nevidieť, keď si to všimol aj predtým. Pomaly sa otočím ku nemu.

„si hladná? Mám ísť niečo uloviť?"

„nemusíš, mám nejaké jedlo vo vaku"

„dobre, ako chceš, ja si po niečo zbehnem" žmurkne na mňa a z momente ho niet.

Z vaku vytiahnem jablko a rozhodujem sa, či ho zjem tu alebo sa idem prejsť a padne za obeť cestou.

Zvedavosť vyhráva a ja chcem vedieť viac o tomto mieste. Beriem jablko a vybehnem von. San neklamal, je celkom teplo a tak si dám radšej dole bundu.

V lese je tak ticho, počujem len lístie pod mojimi nohami a užívam si asi posledného slnka tohto roku. Z diaľky počujem šumieť potôčik. Myslím, že by nebol zlý nápad si pri ňom trochu oddýchnuť.

Sadám si na okraj potôčika a pozerám sa na svoj odraz vo vode. Od vtedy ako som odišla sa mi zdá, ako keby som viac dospela. Doma som bola ako v klietke skoro 18 rokov. Bolo na čase odísť a tento život je fajn, aj keď ešte neviem či tu ostanem. Predsa len je to Sanderov domov a ja som sa mu nasáčkovala do jeho kľudného samotárskeho života v lese. Keď bude správny čas tak od neho asi odídem a nájdem si vlastné miesto, asi v lese. Budem si žiť ako lesná žienka.

Usmejem sa nad vlastnou divnou myšlienkou no môj úsmev zamrzne, keď sa krovie na opačnej strane potôčika začne nekontrolovateľne triasť. Odrazu sa z neho vystrčí hnedý ňufák a ja zisťujem, že stojím oproti obrovskému zvieraťu. Medveď... ďalší predátor ceriaci zuby

Inštinktívne sa rozbehnem preč, smerom ku jaskyni. Nahrnú sa mi slzy do očí keď počujem dupot za mnou. Som znovu tam, kde som bola. Stala sa zo mňa korisť.

Z diaľky počujem vitie vlka, tento moment ani nemôže byť horší ako je teraz.

Lenže to sa malo za chvíľu zmeniť.

Znova si všimnem čierneho vlka bežiaceho z lesa rovno ku mne. Keď ma nechytí skôr vlk, tak si ma s radosťou podá medveď na raňajky ako jednohubku.

Obaja ma doháňajú veľmi rýchlo.

Vtedy sa medveď rozhodne ma zhodiť labou ešte za behu a ja padám k zemi. Ani si neviete predstaviť, ako neuveriteľne sa bojím. Trasiem sa a adrenalín pohlcuje bolesť nohy, do ktorej sa tá zver pustila. Kričím o pomoc, prosím o život. Moja bezbrannosť ma zabíja. Nemám šancu sa ubrániť.

Pomedzi slzy vidím ako aj vlk dobieha ku mojej ležiacej postave.

Počkať! Čo to robí? On sa neuveriteľne rýchlo zahryzol do medveďovho krku a láme ku väzy. Ten zvuk prasknutia, už nikdy nedostanem z hlavy. Len tak s ľahkosťou ho zabil, rovno pred mojimi očami.

Zadýchaný vlk sa na moje nešťastie otáča ku mne. Až teraz vidím aký obrovský naozaj je, rovná sa medveďovi.

Z posledných síl sa snažím odplaziť sa od neho najďalej, ako sa mi len dá. Aj tak padám k zemi. Vysilená , zranená a porazená sa mu odovzdávam.

Na moje prekvapenie ma obehne, chytí zozadu za tričko a začne ma niekam ťahať. Nemám silu s ním bojovať a tak sa len pozerám na oblohu a čakám na svoj koniec. Kde je teraz San, aby ma znova zachránil pred smrťou...