Tajomstvo rodu

5

Jediné čo v tomto momente počujem, je tlkot môjho splašeného srdca a pár láb dopadajúcich na suché lístie za mnou. Utekám tak rýchlo ako to len ide. Viem, že ma za chvíľu dobehne a strach mi prúdi celým telom.

Začína sa stmievať a ja stále bežím o život. Mám pocit, ako keby sa ma nesnažil dohnať, ale uštvať. A vychádza mu to, pomaly ma opúšťajú sily a spomaľujem.

Ten vlk sa stále drží za mnou. Vbehnem do hustejšieho lesa a podvedome stále dúfam, že ma nechá nažive.

Proti tak obrovskému zvieraťu nemám ani najmenšiu šancu prežiť. Nemám sa čím brániť.

Už si skoro necítim nohy a strácam svoj drahocenný vak. Nemôžem sa po neho vrátiť, teraz určite nie . Z posledných síl pribehnem ku stromu, ako ku poslednej nádeji a snažím sa na neho nejakým zázrakom dostať.

No nie som dosť rýchla a to špinavé psisko sa mi zahryzne do, už tak boľavej nohy a ťahá ma k zemi. Už sa ďalej nemôžem držať. Toto bola moja posledná nádej na záchranu...

S prudkým nárazom padám na zem. Mám pocit ako keby som mala vo vlasoch niečo mokré... „krv!" šepnem a rukou si prejdem po tom mieste. Následne syknem od bolesti, keď prstami nahmatám to miesto. Musím vstať no nejde to a ja znova padám k zemi. Môj posledný pohľad padne na čierne zviera blížiaceho sa ku mne, „prosím, nerob to" boli moje posledné zúfalé slová o záchranu, predtým ako som sa ocitla v tme.

......

Prebúdzam sa do ďalšieho chladného rána. Moje oťapené zmysli mi napovedajú, že by som mala ešte spať, no podvedomie hovorí niečo iné. „Čo sa to dopekla stalo...ss au moja hlava!" šepnem si pre seba potichu. Pomaly sa dvíham zo zeme do sedu. Až vtedy si všimnem, že predsa tu som predtým nebola, neviem kde som. Nachádzam sa v pomerne tmavej a veľkej jaskyni. Je tu zopár vecí, ako keby tu niekto býval. Chlad sa mi zarýva do kostí.

Zhrozená a vystrašená vyskočím na rovné nohy. Spravím krok a v tom o niečo zakopnem. Môj batoh? Ten som predsa stratila keď som utekala pred tým vlkom. Počkať! Kde je ten prašivec? Zodvihnem batoh zo zeme a prezriem si, či je v ňom všetko. Nie! Ja som stratila fotku s rodičmi... nahrnú sa mi jemné slzy do očí. Možno mi obaja klamali, ale aj tak to bola moja jediná rodina.

Z plaču ma vytrhne niekoho hlas, „si v poriadku?"

Hrubý hlas mi zaduní v ušiach a následne odskočím ako srnka ku stene jaskyne.

„kto si ?" opýtam sa trasúcim hlasom nesmelo

Jeho vysoký vzhľad mu pridáva na kráse. Havranie vlasy mu padajú do tváre a jeho svietivo modré oči si ma prezerajú od hora, dole a naspäť. Opätujem mu pohľad no zdesenie neutajím.

„ Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť. Amm myslím, že toto si stratila." Podáva mi stratenú fotku a ja ju opatrne preberiem z jeho rúk, nespúšťajúc z neho pohľad. Pousmejem sa na neho kútikom pier bez odpovede.

Trochu sa od neho znova vzdialim a odložím si fotku naspäť na bezpečné miesto.

Znova sa na neho pozriem, teraz ale so záujmom v očiach.

„Čo sa stalo?... posledné čo si pamätám je to, že ma vlk stiahol zo stromu a ja som si udrela hlavu. Myslela som, že to je môj koniec. Myslela som...že ma zabije... nevieš čo sa tam stalo? Veď si ma našiel, ty si ma pred ním zachránil?"

Hneď ako som dohovorila zbledol a hodil na mňa ľútostný pohľad.

„ Oh áno...našiel" na chvíľu sa odmlčí, „ už musím ísť" oznámi náhle a na päte sa otočí a kráča smerom preč.

„Hej, počkaj!... musím ti poďakovať. Zachránil si mi život!" rozbehnem sa za ním „ ako sa ti môžem odvďačiť, môj neznámy záchranca?" dobehnem ho a zastavím ho rukou v ceste.

Prekvapene sa na mňa pozrie a nervózne si prehrabne vlasy.

„Nechaj to tak...to bola len náhoda, že som sa tam ocitol. Všimol som si, že máš problémy. Nie že by som ťa nesledoval, teda nesledoval som ťa zámerne no proste som si ťa všimol...cha-chápeš..." trochu sa zakoktal.

„ proste som ti pomohol a hotovo. Tiež som našiel tvoj batoh no"

Zarazene som sa na neho pozrela. Asi často nehovorí s dievčatami v jeho veku...je tak zlatý, keď sa hanbí.

„ A ako sa vlastne voláš?" opýtal sa ma nesmelo, aby zmenil tému.

„ Som Alexa, ale kľudne ma volaj Alex... a tvoje meno?"

„ Som Sander" usmeje sa na mňa, keď sa začervená.

Úsmev mu opätujem.

Od dnes, asi už nebudem tak sama ako som si myslela.