Tajomstvo rodu

6

  Sander sa mi celkom pozdáva. Strávili sme spolu celý deň, je zábavný a dosť ochranársky. Stále je v strehu a dáva pozor na každý môj pohyb. Myslím, že si navzájom začíname dôverovať.

Ja som v lese ešte trochu nemotorná, zatiaľ čo os sa správa ako pravý lovec. Ako som sa dozvedela, on a jeho rodina žili spolu v lese, neďaleko od nás. Pred pár rokmi sa stala nehoda o ktorej nechcel hovoriť, ale viem, že od vtedy je tu sám. Stará sa sám o seba a nemá žiadne problémy.

„ San ?"

„Hmm?" odpovie mi jemne

„ Koľko máš vlastne rokov?"

„Akurát toľko, aby som vedel prežiť bez svorky"

„ U vás v lese voláte rodinu svorkou?"

„Oh, no vlastne áno a teda mám 20"

„ Ja budem mať asi o týždeň 18, ak by si chcel vedieť"

„ To je fajn, ale stále ma zaujíma ako si sa dostala do tak hlbokého lesa, ako je tento? Sem ľudia často nechodia, nie dobrovoľne a už vôbec nie v tvojom veku. Hovoria tu tomu zakliaty les. Ja som sa tu narodil a teraz je to môj jediný domov. „

„Ja ako som ti, už predtým hovorila som ušla z domu a v lese som sa vždy cítila lepšie ako v meste. Je tam na mňa priveľa ľudí a vzruchu. Vždy som vyvolávala rozruch, všade kam som vstúpila. Rozniesli sa reči, že som zakliata alebo som čarodejnica"

„A je na tom niečo pravdy? Si čarodejnica alebo zakliata? „

„ Iste že nie ...predsa nič také nie je. Mala som len to nešťastie a narodila som sa takáto...Postihnutá."

„To mi je ľúto. Ale máme aspoň niečo málo spoločné" usmeje sa na mňa jemne „Mňa tiež volali rôzne, obdarovaný, prekliaty. Som trochu iný ako boli moji súrodenci, ale o tom teraz nechcem hovoriť. Aj tak som ti povedal viac ako by som chcel." Dopovie zatiaľ čo sme vošli do jaskyne s drevom v rukách. Vidím, že mu nie je príjemné tak veľa hovoriť o sebe. Chápem, nepoznáme sa dlho a stále mi nejak nedôveruje.

„Nie si unavená?" opýta sa ma starostlivo.

„myslím, že by mi neuškodilo poriadne sa vyspať, bez strachu o život" uchechtnem sa sama na sebe

„Iste, počkaj tu. Donesiem ti vak a pomôžem ti s (posteľou)" pri poslednom slove pokrčí ramenami na znak irónie. Jasné, že keď býva v jaskyni asi nebude mať posteľ pre hostí.

Zatiaľ čo ja premýšľam nad nepodstatnými vecami Sander sa stihne vrátiť aj spolu s mojím vakom na pleci. Pomaly podíde ku mne a podá mi ho. Jemne sa pritom dotknem jeho ruky. Je strašne horúci.

Chvíľu sa nechápavo pozerám na svoju roku s šokom v očiach.

„Alex? Si v poriadku ? vyzeráš dosť zmätene .."

„len ma trochu zarazilo akú teplotu mala tvoja roka, na to ako je tu chladno a ty nie si nejak veľmi oblečený"

„asi som len zvyknutý na zimu, tu v lese nie je ani v lete nejak obzvlášť teplo.. chápeš"

„áno, to asi dáva zmysel "

„dobre, tak poď tadiaľto, môžeš spať na mojom mieste. Ja sa vyspím aj na zemi"

„Vďaka San" len sa usmeje a odíde za roh, aby som mala súkromie.

Kto by to povedal, že budem mať takéto šťastie. Nie je to luxus ako v meste ale na prežitie to úplne stačí. Cítim sa tu viac doma ako kdekoľvek inde v tomto lese.

San je ku mne strašne milý, nie je ako ostatný chlapci v mojom veku. Neodcudzuje ma za to ako vyzerám a ja si to strašne vážim. Rovnako ako aj to, že u neho môžem prespať. Za ten jeden deň toho urobil pre mňa viac ako ktokoľvek. Veď kto by si zobral ku sebe domov cudzieho človeka z lesa. Je to celé trochu vtipné.

Počujem ako sa prechádza neďaleko mňa a rozhodujem sa, či za ním pôjdem ešte pred spaním, alebo nie.

Po chvíli však  počujem ako si ľahne na zem a začne spokojne odfukovať. Tak si ľahnem aj ja na jeho posteľ. Teda starší matrac pri stene.

Celý matrac vonia ako on, je zaujímavé, že vonia ako jarné ovocie no v pozadí ako keby som cítila nejaké zviera. Viem, divoká kombinácia ale mne to práve vôbec nevadí. Nie je to také zlé ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Pomaly zatváram oči a odovzdávam sa do ríši snov.

....sen....

Bežím po zelenej lúke úplne bosá. Užívam si lúčov slnka, ktoré ma jemne šteklia na tvári.

Prezerám si kvety na zemi, som šťastná. Konečne po dlhom čase som reálne šťastná. Mám z toho až pocit ako keby som sa vznášala, až na rozdiel, že sa len točím s tvárou otočenou ku slnku.

Padám do mäkkej trávy a vnímam všetky vône okolo mňa. Otočím sa na brucho a natiahnem ruku ku bielemu kvetu. Očarujúci kvet sa hojdá vo vánku a ja ho odtrhnem a založím si ho do rozpustených vlasov.

Znova si spokojne ľahnem na brucho a užívam si chvíle.

Po chvíle ma však niečo donúti otvoriť oči a rozhliadnuť sa okolo. Moje oči spadajú na osobu v bielych šatách. Je to žena stojaca opodiaľ a rukou naznačuje aby som ju nasledovala. Zarazím sa pri pohľade na ňu... keď prídem bližšie zisťujem, že sa vznáša.

Znova sa ku mne otočí so slovami :

„strach je len zámienka neznáma a nepoznania. Musíš zistiť čoho sa treba naozaj báť" Po jej posledných slovách sa len tak z ničoho nič vyparí ako prízrak a ja z poza seba započujem známy zvuk.

Vrčanie..

Skôr ako sa stihnem úplne otočiť , skočí na mňa obrovský čierny vlk.

...........................

Prudko sa vytrhnem zo sna do sedu. Otvorím oči a chytím si tvár do rúk.

Prudko dýcham a po chvíli zacítim jemný dotyk na mojom ramene. Trhnem celým telom a až potom si všimnem, že je to len Sander.

„čo sa deje Al? počul som ťa kričať, tak som pribehol."

„to nič.. len zlý sen, zdalo sa mi, že ma znova napadol vlk"

„ mám ostať pri tebe? Možno sa potom nebudeš tak báť"

Jediné na čo sa zmôžem pomedzi slzy je len prikývnutie hlavou. Trochu sa posuniem na posteli a San si ľahne tesne ku mne.

Cítim jeho príjemné teplo a jemne sa ku nemu pritúlim. V tom tichu počujem ako sa mu zrýchlil tep. Keby tu bolo viac svetla, určite by videl, že sa červenám ako nikdy.

Ostali sme bez slov a ja pomaly znova zaspávam.

„už sa nemusíš báť, vlk ti už nikdy viac neublíži"