Tajomstvo rodu

4

Ráno ma zobudí jemný vánok, ktorý mi rozháňa pramene tmavých vlasov z bledej tváre. Otvorím oči no nevstávam, ostávam ležať ešte chvíľu.

Znova sa zamýšľam nad slovami v liste, akú premenu to myslela. Nemám tušenia.

Hlavou mi prešlo toľko myšlienok, až som stratila pojem o čase. Slnko bolo už vysoko keď som si uvedomila, že musím pokračovať v ceste. Stále nie som dosť ďaleko od Dana. Stále ma môže nájsť,... teda ak ma hľadá.

Pomaly sa zodvihnem zo studenej zeme a natiahnem sa po vak. Vyberiem z neho kúsok chleba a rýchlo ho do seba nahádžem, zapijem vodou a začnem baliť veci. Deku ktorou som sa večer prikryla si cez seba prehodím ako pršiplášť. Dnešné počasie sa rozhodlo mi ešte zhoršiť cestu opusteným lesom.

Kráčam pomerne dlho a každá minúta sa mi zdá nekonečná. Putujem starým lesom a mám pocit ako keby som sa mala každú chvíľu obzrieť. Mám nepríjemné zimomriavky po celom tele, ako keby sa na mňa niekto uprene pozeral. Nikoho však nevidím. Okrem mňa a zopár vtákov okolo tu nikto nie je. Aj napriek tomu sa ten pocit stupňuje a ja pridávam do chôdze.

Už začínam byť trochu unavená, predsa spať na studenej zemi nie je voňavá posteľ. Nevyspala som sa dokonale, stále som sa bála, teda stále sa bojím. Je to podvedomý strach z neznáma.

Hodinky ukazujú 13:45

Kráčam bez prestávky niečo cez 6 hodín. Bolia ma nohy a o chrbte ani nehovorím, potrebujem menšiu pauzu.

Našla som celkom príjemné miesto na okraji lesa. Všetko je tak pochmúrne, také...mŕtve. rovnako ako každú jednu jeseň.

Sadnem si na deku vedľa dvoch starých stromov. Sú zaujímavo prepletené a tvoria akýsi oblúk, podobajúci sa bráne. Sú nádherné, opriem sa o jeden z nich ramenom a prstom prejdem po jeho kôre. Na prstoch mi zanechá jemný prach a ja sa nad tým pousmejem. Niečo tak staré a tak krásne môže vytvoriť len príroda.

Obzerám sa po okolí hodnú chvíľu a oči mi spočinú na ...vlkovi? ooo áno, preboha to je ozajstný vlk! Pozerá sa na mňa z poza stromu pár metrov odomňa. Zaplavuje ma adrenalín, neviem čo mám robiť! Len sedím na zemi a zatiaľ čo na seba uprene pozeráme, jednou rukou nahmatávam odlomenú vetvu na zemi a druhou siaham na svoj vak.

Pozerá sa mi priamo do očí ako na svoju novú obeť. Odrazu spraví krok ku mne a ja stuhnem ešte o niečo viac. Palicu držím tak pevne, že myslím za chvíľu praskne.

Pomaly sa postavím na nohy. Nechápem prečo sa na mňa tak uprene pozerá, stále mi hladí do očí a ja si uvedomím, že som ešte nevidela čierneho vlka s modrými očami. Je v skutku nádherný, ale rovnako ako je pekný je rovnako aj strašidelný.

Držím palicu pred sebou ako jedinú ochranu ak sa rozhodne zaútočiť. Zrazu sa rozbehne mojim smerom. V panike pustím moju jedinú obranu a rozbehnem sa preč. On ma prenasleduje. Toto je môj koniec!