Tajomstvo rodu

11

Pohľad tretej osoby...

Krvácanie ustáva, zlomeniny sú preč a ja som ďaleko od toho miesta. Adrenalín stále prúdi v žilách a myšlienky ma prehlušujú. Ten chudák ma napadol. Chcel som mu urobiť láskavosť a zbaviť sa nepriateľa na jeho území.

Pri mojej bežnej obhliadke údolia som ju zacítil. Všetci smrdia rovnako a ja mágiu zacítim aj na kilometer vzdialenú. Kto iný by bol tak hlúpy a vstúpil na naše územie bez dovolenia ? aha, jasné... jedine Akárčan, ktorého omrzel život.

Smrdela ako oni, ale nevyzerala tak. Ani sa nesnažila brániť...

A ešte tamten? Viac ku nám nepatrí, je proti pravidlám, aby pomohol nepriateľovi. Jeho konanie neostane bez následkov a je len otázne ako dlho ju dokáže ochrániť. Keď sa to dozvie Magnus, chlapec môže zabudnúť na slobodu.

Alex...

Čo by si mohol človek ako ja priať viac. Sloboda na tomto mieste je pre mňa ako stvorená. Ten pokoj tohto miesta je očarujúci. Snažím sa nemyslieť na bolesť a všetky tie divné situácie, v ktorých som sa ocitla za posledné dni. Nie! rázne som si zakázala premýšľať o tom všetkom. Nehovoriac o Sanderovi, ale toho z hlavy nedostanem asi nikdy. Jeho modré oči sa mi zapísali do duše.

Ale nie, dosť! Žiadny San, nič...

Aj keď jeho prítomnosť tesne vedľa mňa tomu nenapomáha. Ležíme na tráve a pozorujeme nočnú oblohu, týčiacu sa nad nami. Pri hviezdach sa mi premýšľa najlepšie. Niekedy keď zavriem oči, mám pocit, ako keby som sa vznášala spolu s hviezdami tam hore. Je to môj chvíľkový únik pred realitou. Ani spánok nie je pre mňa únikom. Nočné mory mi strpčujú život každú noc.

Pomaly sa obzriem smerom ku nemu. Ku osobe, ktorá sa mi za krátky čas pripútala k životu. Teraz si už ani neviem predstaviť, byť bez neho po mojom boku.

Nič také sa medzi nami nedeje, sme len priatelia. Pomáhame si navzájom a on je stále šťastnejší. Život samotára neprospieva nikomu, aj keď môže tvrdiť opak.

O svojej rodine mi viac nepovedal. Nechcem ho nútiť o tom rozprávať. Keď spomeniem jeho rodinu, vidím ten hnev v ňom. Zatína päste a jeho žili naberajú čierny odtieň. Obávam sa, že jeho správanie má význam. A nie len taký jemný...muselo sa stať niečo naozaj hrozné.

San akoby cítil môj pohľad a tiež otvoril oči a hodil po mne úškrnok.

„ Dievča, ani nechcem vedieť, čo sa ti preháňa hlavou. Si tak ponorená vo vlastnej hlave, že mám pocit ako by si tu ani nebola. "

„to bude asi pravda" zasmiala som sa „stratila som pojem o čase... ako vždy, keď sa pozerám na hviezdy. Cítim sa ako jedna z nich, keď sa nechám unášať sama sebou. Vtedy ma nič netrápi."

Usmial sa a oprel sa o lakte.

„tak to máme spoločné" odmlčal sa na moment „ale ja aspoň ostávam na tejto planéte " povedal trochu povýšenecky a znova sa na mňa diabolsky uškrnul.

Hneď som po ňom hodila prekvapený vyraz

„provokuješ ma?... asi si ešte nemal dočinenia s nahnevanou ženou"

„ty sa vieš aj hnevať? Alebo máš krámy?" povedal s kľudom

„tak toto si nemal hovoriť chlapče" odvrkla som a hodila po ňom narýchlo odtrhnutú trávu

„dobre, dobre" povedal s rukami nad hlavou, zatiaľ čo si sadol. Následne si naspäť ľahol zapozeral sa na oblohu.

Ja som len prevrátila očami a tiež si ľahla.