Tajomstvo rodu

8

Z posledných síl kričím jeho meno. Moja jediná spása si po mňa nepríde a smrť mi klope na dvere. Ostáva mi len myslieť na neho a na všetky pekné chvíle z môjho života. Pri myšlienke na moju (nevlastnú) mamu sa mi začnú liať slzy po tvári. Cez slzy poriadne ani nevidím okolitý svet.

Vlk si ma vlečie ako večeru a ja sa nebránim. Pred očami mi prechádza celý život. Kúsok po kúsku, chvíľka po chvíľke. V jednom momente si spomeniem na list od mojej biologickej matky a vlastne... otvorím oči a prejde mnou energia, ako ešte nikdy pred tým.

Rýchlim gestom chytím skalu a udieram s ňou môjho osudového vlka rovno do hlavy. Nečakal to a v momente ma púšťa k zemi. Zakňučal a padol na zem, uvedomila som si, že toto nemôže byť koniec Alex. Len tak bez boja som sa predsa nikdy nevzdala. Nemôžem sa spoliehať na iného, že ma vždy dostane z problémov. Z mojich problémov!

Staviam sa na vlastné nohy bez problémov z čiernej zeme. Z hora vidím čierny kruh bez trávy v ktorom práve stojím bosá. Zmetene sa začnem otáčať na mieste a neveriacky pozerám na zem. Tráva na ktorej stojím pomaly stráca svoju farbu a čierna plocha sa stále rozširuje. Čo sa to do pekla deje?!

Cítim sa silnejšia každou sekundou. Každým kútikom tela mi prebieha neopísateľná sila. Príroda okolo mňa chabne viac a viac a ja stále neviem, čo sa to so mnou deje. Je to úžasné a rovnako aj desivé. Beriem život okolo, ako keby som to robila každý deň. Moje topánky zmizli, v momente sa zmenili na prach a ja zarývam svoje prsty do mŕtvej trávy. Necítim chlad, ani bolesť. Cítim sa ako vymenená.

Ani si nevšimnem vlka, ktorý sa na mňa pozerá tak prekvapene ako by nechápal čo sa deje a snaží sa to spracovať. No ako by mohol, veď je to len pes s prenikavým pohľadom.

V momente sa zvrtne a uteká smerom preč. „Zbabelé zviera," ale čo by sa dalo čakať od psa s pudmi zabijaka, len keď je vo výhode...zrazu nie je tak drsný, ako sa zdalo.

Stále mnou prúdi energia, ale prečo? Čo sa to vlastne stalo? Ja...ja som čarodejnica? Alebo odkiaľ sa to vo mne vzalo. Nemyslela som, že niečo také existuje.

Toľko nezodpovedaných otázok mi pohltilo myseľ a ja stojím na jednom mieste nehybne asi dve hodiny. Vytrhne ma len závan chladného vetra, ktorý mi naženie zimomriavky a ja sa zachvejem. Moja sila ustupuje a cítim sa úplne ako predtým.

Všetko je tak zvláštne a čo teraz ? mám to povedať Sanderovi? Však ma bude mať za čistého blázna a ešte ma vyhodí z dočasného bývania u neho. Práve som si na neho zvykla a znova by som o všetko prišla? Tak to nie ...nie ďakujem. Osud sa so mnou zahráva ako s handrovou bábikou, jedna katastrofa za druhou. Nemôžem si dovoliť prísť aj o posledného normálneho človeka v mojom skazenom živote, už nie .

Stále nemôžem uveriť, že som niečo ako čarodejnica. Alebo čarovný vysávač života. Doteraz som si myslela, že aspoň trochu viem kto som. A v jednom momente som zas zistila, že neviem nič sama o sebe a už vôbec nie kto som.

Patrím vlastne do tohto sveta?

Celou cestou do jaskyne som sa vŕtala vo vlastnom mozgu a vôbec som si nevšimla Sana ležiaceho v strede miestnosti. Doslova som o neho musela zakopnúť, aby som si ho chudáčika všimla.

Vytrhla som sa zo zamyslenia a oči mi padli na jeho polonahú postavu na zemi v kaluži krvi. Strašne som sa zľakla a padla na kolená ku nemu, so snahou prebrať ho ku životu. Počujem ako dýcha, čo je hlavné. No stále sa nepreberá. Prvá myšlienka, ktorá mi prešla hlavou je, že som ho zabila.

„preboha San! Preber sa,

prosím. Ty sa musíš prebrať, počuješ!" zúfalo pri ňom sedím na zemi a držím ho v objatí

„Alex?" započujem jeho tichý hlas

„Bože, čo sa ti stalo? Prečo krvácaš?" vyprsknem na neho jemne

Odignoruje moje otázky a trochu sa nadvihne.

„ja...ja musím ti niečo povedať. My...myslím, že je správna chvíľa aby si vedela kto vlastne som" povedal zlomeným hlasom a pozrel sa mi priamo ho očí.

„ja nie som ten, za koho ma považuješ "

Zdravím vás ľudkovia, ako sa vám páči nová časť? 

A čo poviete na Sandera? zlatý ale záhadný, že?

Ďakujem za prečítanie... a nezabudnite hodiť vote

LOVE U ... NH