Jungkookov pohľad
Šiel som s Taehyungom po parku a rozprával mi o tom ako to bolo s ním a T/M. Bolo mi dobre odreagoval ma od toho všetkého čo sa deje. Aj keď je to iba na chvíľu cítim sa lepšie. Teraz medzi nami vládne príjemné ticho. Kráčali sme spolu držiac sa za ruky a všetko bolo úžasné. Nechcel som aby tento moment skončil. No v tom som počul niekoho zakričať. "TO JE ON! MY SME HO NAŠLI!" Pozrel som sa smerom odkiaľ som to počul a videl som skupinu ľudí v rúškach a šiltovkách vyzerali ako by sa snažili nech im nie je vidno do tváre. Jeden z nich sa rozohnal a niečo hodil. Snažil som sa pozrieť na to čo je ten neznámy objekt. Bol to nôž. Hodil po mne nôž. Mal som pocit, že sa spomalil čas. Jediné nad čím som mohol rozmýšľať bolo to, že nechcem umrieť, nie keď som našiel niekoho pre koho sa oplatí žiť. Taehyung zareagoval rýchlejšie ako ja Postavil sa predo mňa. Nôž ho trafil do brucha tesne pod hrudník. Chvíľu na to spadol na kolená. Jednou rukou držal ranu druhou sa podopieral. Čo teraz? Pomôcť mu? Samozrejme. Ale ako? Ísť za tými čo hodili nôž? Nie nenechám tu Taehyunga. Nemám auto. Neviem či príde sanitka na čas. Pozrel som sa predo mňa a mojím smerom letel druhý nôž. Keď som si myslel, že už bude už naozaj po mne stalo sa niečo divné. Nôž zastal vo vzduchu predo mnou a odletel niekam do trávy. V tom ku mne niekto pribehol do ruky mi dal kľúče od auta a povedal. "Tu máš kľúče zavez ho do nemocnice ja sa o nich postarám. Keď bude Taehyung z toho najhoršieho preč napíš mi." Bol to Yoongi.
Yoongiho pohľad
Svoju fľašu som si dal vedľa seba. Nepil som od tej nehody. Umrel som kvôli alkoholu nebudem ho snáď piť. Ale myslím, že táto situácia sa bude brať ako výnimka. Otvoril som fľašu a zacítil som ten povedomí zápach. Spomenul som si ako som pil kým som nasadol do toho auto čo sa mi stalo osudné. V tom som dostal lepší nápad. Idem sa previesť po meste. Pri mojej jazde som si všimol Jungkooka a Taehyunga ako sa prechádzajú a držia sa za ruky. Zaslúžia si šťastie. Zaslúžia si mať pokoj od mojich problémov. Na chvíľu som zastal pri kraji a pozeral som sa aký sú šťastní. Pozeral som ako majú šťastie, ktoré ja nikdy nebudem mať. V tom som počul povedomý hlas ako kričí. "TO JE ON! MY SME HO NAŠLI!" Pozrel som sa smerom, od ktorého som počul ten hlas a stály tak 3 povedomé postavy. Čo tu robia? Nemal som čas nad tým dumať lebo práve jeden z nich hodil nôž. Rozbehol som sa k Jungkookovi ale bolo neskoro. Myslel som, že práve uvidím jeho smrť na vlastné oči. No na poslednú chvíľu sa pred neho postavil Taehyung. A ja som sa ho snažil zbaviť a volal som ho problém. Vďaka bohu. Musím sa mu oplatiť. Ak to prežije. Musí to prežiť. Nemôžu Jungkookovi zobrať jeho šťastie. Už som bol skoro pri nich ked som videl ako letieť ďalší nôž. Tento som si všimol skôr. Stihol som ho zastaviť. I keď som bol stále ďaleko mysľou som naň dočiahol. Musím uznať, že bol hodený silno ale nie dosť silno. Odhodil som ho vedľa to trávy. Prišiel som k Jungkookovi. Bol roztrasený a v šoku. Nečudujem sa. Dal som mu do rúk kľúče od auta. Povedal som mu čo má robiť a namieril som si to priamo za tými kreténmi.
Jungkookov pohľad
Auto som zaparkoval priamo pred vchodom do nemocnice. Bolo mi úplne jedno, že tu nieje parkovacie miesto. Taehyung mi počas cesty prestal odpovedal. Zobral som ho na ruky a vbehol som do budovy. Zúfalo som sa poobzeral a hľadal som niekoho čo pomôže. Na šťastie si ma pár sestričiek všimlo. Priviezli nosítka, na ktoré som ho položil a potom ho niekam začali tlačiť. Viezli ho cez veľa dverí. Chcel som bežať za nimi ale zastavili ma a povedali nech počkám. Sadol som si na stoličku a postupne som si začal uvedomovať čo sa vlastne stalo. Toto musí byť zlý sen. Nemôžem niekoho stratiť zo dňa na deň nie znovu. Vedel som, že musím preparkovať a povedať im ako sa volá aby ho našli v systéme a tak ale teraz nedokážem nič. Adrenalín z môjho tela mizne a začínam panikáriť. Čo ma ale trochu ukľudnilo bolo to, že Yoongi tu pre mňa bol. Nie som sám.
