Taehyungov pohľad
Jungkook mi napísal že by sa potreboval stretnúť, že sa chce porozprávať. Napísal aj to aby som sa nebál, že nechce po mne odpoveď ak ešte potrebujem čas. Aj ja by som sa chcel porozprávať. Chcel by som niekomu povedať čo sa mi stalo. Chcel som to povedať T/M ale asi by sa o mňa len bála a obviňovala by sa z toho, že ma nechala ísť samého. Bol som na ceste za ním. Zabudol som mu odpísať.
Jungkookov pohľad
Dúfal som, že príde. Neodpísal. Dúfal som, že ma zachráni pred mojimi myšlienkami. Rozmýšľal som aj o tom ísť na políciu ale najprv musím zistiť čo sa deje. V tom niekto zaklopal. Rozbehol som sa ku dverám a rýchlo som ich otvoril. Nebol to najlepší nápad keby je to niekto z ostatných čo boli v tom dome nemusel by som dopadnúť dobre. Ale na moje šťastie bol to Taehyung. Nevedel som čo povedať. Akonáhle vošiel dnu objal som ho. Posledný človek, ktorého som takto úprimne objal bol Yoongi a potom som ho zo dňa na deň stratil. Okrem neho som sa nevedel s nikým zblížiť. A teraz je tu Taehyung. Človek, ktorý mi asi zmení život. Keď som ho stretol mal získal som nádej, že môj život bude zas môj. Že to bude život, ktorý má cenu žiť. Ale dnes som zistil, že asi všetko čomu som veril bola lož. Ak Yoongi žije to len znamená, že ma posledné roky nechcel vidieť. To bolí. Ale ako náhle som objímal Taehyunga tak to bolelo menej.
Taehyungov pohľad
Hneď potom ako som zaklopal otvoril dvere. Pozval ma dnu a objal ma. Najprv som bol v šoku ale po chvíli som ho objal späť. Objímal ma veľmi pevne. Asi nie som jediný, ktorý si niečím prešiel. "Jungkook salo sa niečo?" Neodpovedal bol zamyslený. "Kým ti to poviem sľúb mi, že sa nebudeš hnevať." Povedal a odtiahol sa. Neviem prečo by ma to čo sa mu stalo malo nahnevať. "Sľubujem." Usmial sa. Vyzul som si topánky a šli sme do jeho izby. Na posteli maj nejakú krabičku. Sadli sme si a on si povzdychol. "Správu čo si mi napísal som si všimol až ráno. Môžem to skúsiť zhodiť na to, že som bol ešte rozospatý ale... Prišiel som na tú adresu, zaklopal som a spravil som dohodu. Ponúkol som, že má teba pustiť a zavrieť tam mňa." To nie je pravda. Prečo by niečo také pre mňa robil. Ale ako dosť by to o ráne vysvetlilo. Jungkook sedí predo mnou. Nie je zranený. Pustili aj jeho. Trápi ho niečo iné. "Keby si tam teraz ty tak áno bol by som nahnevaný ale si tu. Si v bezpečí. Vidím, že ťa na tom trápi niečo iné." Pozrel sa na zem. "Áno pustili ma len chvíľu po tom čo som prišiel. Ale videl som tam niečo divné. Lepšie povedané niečo čo nedáva zmysel. Ešte lepšie povedané niekoho." Na chvíľu sa odmlčal sa a pokračoval. "Ako o mne celá škola vie pred 4 rokmi som stratil brata. Umrel v autonehode." Videl som, že sa mu o tom rozpráva ťažko. "Boli sme si veľmi blízky. Od dňa čo nám umrela mama sa o mňa staral. Najprv sme sa hrali na detektívov a snažili sme sa zistiť čo sa stalo mame. Bola zdravá. Hovorila, že sa ide ešte vrátiť do práce ale bola na to moc pekne oblečená. Nechcela aby sme vedeli, keď ide na rande po tom čo otec umrel . Bolo nám povedané, že jej pod stresom v mozgu praskla žila. Vraj mala v závete napísané, že chce byť spopolnená. Ani jeden sme tomu neverili ale nemali sme čo robiť. Kým odišla tak mi dala talizman. Mal mi nosiť šťastie a pripomínať mi, že je vždy so mnou. Jeden deň naň môj brat omylom stúpil. Zničil ho. V ten moment som ho nenávidel. Večer šiel s kamošmi piť ale už sa nevrátil. Na aute spadli z útesu. Ich telá sa nikdy nenašli uniesol ich morský prúd. Ostal som sám. A posledné slová čo som mu povedal boli, že ho za ten talizman neprestanem nenávidieť dokým ho neopraví. V tom dome. Ja... ja som ho videl. Najprv som si nebol istý ale keď som ho videl druhýkrát už som si istý bol. V tom dome je môj brat. A ja neviem ako je to možné. Videl som video ako vyleteli z cesty. Vôbec sa nezmenil. Vyzerá skoro identicky ako vtedy čo odišiel. Hocijaké pochyby čo som možno mal zmizli, keď som otvoril túto krabičku čo mi dal jeden z nich keď som odchádzal." Zobral si ju na kolená. "Nevedel som čo by mi chceli dať." Krabičku otvoril a bol tam talizman. Keby je to lotéria stavím všetko na to, že to je ten od jeho mami. "V tom dome je môj 4 roky mŕtvy brat. A ja neviem čo robiť. Chcem mu povedať toľko vecí ale zároveň viem, že ak ho zas uvidím nebudem zo seba vedieť vykoktať ani jedno slovo." Zamyslel som sa. "Je tu spôsob ako mu povedať všetko čo máš na srdci bez toho aby si ho videl. Napíš mu list. Ak chceš ani mu nemusíš poslať. Len svoje myšlienky daj na papier a verím, že sa ti uľaví." Rozžiarili sa mu oči. "To je geniálny nápad. Ďakujem." Zas ma objal a musím uznať, že na jeho objatia si veľmi rýchlo zvyknem. Rozbehol sa po papier a pero, sadol si za stôl a začal písať.
Yoongi.
Neviem ako moc si na mňa pamätáš, neviem čo sa stalo. Viem ale, že...
