Túto kapitolu venujem im_chimmy ďakujem za tvoju podporu♥♥
Yoongiho pohľad
Nervózne som sa pozrel na telefón, no odľahlo mi, keď som videl čo poslal. Bol som ale na ihlách lebo som vedel, že sa blíži môj rozhovor s Jungkookom.
Jungkook
Taehyung bude v poriadku, keby sa neukážeš nestihol by som to... Povedal si, že mi to vysvetlíš. Napíšem T/M aby tu prišla. Taehyung je ešte pod sedatívami. Nebude sám, keď sa zobudí.
"Chvalabohu Taehyung bude v poriadku. Ale teraz prichádza to, že Jungkookovi budem musieť niečo povedať. Mám mu povedať pravdu? Zaslúžil by si ju ale... Je to to najlepšie,?" Nádejne som sa pozrel na Namjoona hľadajúc odpoveď v jeho očiach. "To vieš len ty. Jediné čo môžem ja spraviť, je byť pri tebe ako mu povieš čo budeš chcieť." Odpovedal. Nie tak ako som dúfal. Nedal mi odpoveď na moju dilemu. Ale ako pravý kamarát tu ostane či už sa rozhodnem tak či onak.
Jungkookov pohľad
Sedel som na stoličke v čakárni a nervózne som triasol nohou a obhrýzal som si nechty. Na servítku som si napísal všetko čo sa chcem spýtať Yoongiho. A už som nemal čo robiť. Nechcel som myslieť na to čo ak. Čo ak to nezvládne? Čo ak sa nezobudí? Nechcel som aby sa moje myšlienky išli týmto smerom. Dvere sa otvorili a vyšiel doktor. Pozrel sa priamo na mňa. Po pár až pridlhých sekundách sa usmial a povedal, že bude v poriadku. Spadol mi kameň zo srdca. Ešte nevedia, že kedy sa zobudí. Napísal som teda Yoongimu. Teraz len dúfať, že aj odpíše.
Yoongi
To rád počujem. Keď T/M príde tak môžeš ísť na túto adresu (toto je adresa parádneho domu na kraji lesa.) budem ťa tam čakať.
Tvoj pohľad
Bola si doma a pozerala si kdramy so svojou sestrou v tom mi začal zvoniť telefón. Bol to Jungkook. "Haló?" Zdvihla si. "T/M vďaka bohu, že si zdvihla. Príď do nemocnice. Na Taehyunga hodili nôž. Bude v poriadku. Je ešte na anestézií. Ja musím ísť a nechcem aby bol sám, keď sa zobudí." To bolo veľa informácií čo musíš spracovať. Kto by mu chcel ublížiť? Samozrejme, že si súhlasila. "Jasné, som na ceste." Sestra sa na teba spýtavo pozrela. "Ďakujem." Povedal Jungkook a zložil. Postavila si sa a šla si sa obliecť. "Kam ideš?" Spýtala sa tvoja sestra. "Taehyung je v nemocnici a kamarát čo je tam teraz musí odísť. Takže idem." Odpovedal si. "Tak to teda nie. Idem ťa odviezť nepôjdeš von sama takto neskoro." Zastavila kdramu a šla naštartovať auto.
Prišli sme do nemocnice Jungkook mi napísal kam mám ísť. Sestričke som povedala za kým idem a ukázala mi cestu k výťahu. Stála si pred izbou 485. Zaklopala si a vošla si dnu Junkook sedel pri jeho posteli no keď ťa videl pribehol a objal ťa. "Ďakujem, že si prišla tak rýchlo. Neviem čo by som bez teba robil." Zobral si veci a odišiel.
Yoongiho pohľad
Čakali sme na to kým príde Jungkook. Namjoon však prerušil ticho. "Čo ty a T/M?" Dobrá otázka. Netuším. Čo ja a T/M? "Vieš... Ja neviem ale Hoseok mal pravdu je iná. Nerobím to čo vždy. Niečo ma k nej ťahá viac ako k ostatným. Niečo čo neviem identifikovať." Namjoon sa zamyslel. "Nebude to nič dobré. Už som videl dosť ľudí. Nepoznal som nikoho, kto by bol úprimne dobrý. Moja mama bola s otcom pre peniaze. Moja bývalá sa chcela iba dostať k môjmu kamarátovi. Ty si sa so mnou začal rozprávať kvôli tej stávke. "Stále my nechce povedať čo to bolo za stávku. Vraví, že nemá cenu na to spomínať. " Neverím, že môže byť výnimočná. Už som stratil nádej, že existuje nejaká pravá láska. Alebo čisté dobro. V tomto svete nič také nenájdeš. Musí byť len dobrá podvodníčka. Sú predsa legendy, že naša krv vie vyliečiť hocijakú chorobu. Ak nejak zistila čo si zač tak ide po tebe. Nie ty po nej. Alebo je tak na pokraji zrútenia ako ešte nikto pred ňou." Povedal. Dávala to zmysel. "Asi máš pravdu. Nie je dôvod aby bola výnimočná." Náš rozhovor prerušilo klopanie na dvere. Musel to byť Jungkook. Otvoril som dvere a V momente čo ma zbadal ma objal. "Chýbal si mi. Bože tak strašne si mi chýbal." Neisto som ho objal naspäť. Len nedávno som si spomenul na to, kto to je. Ako som ho objímal sa mi do očí tlačili slzy. Tak som sa odtiahol. Zažmurkal som aby som slzy odohnal. "Povedal som, že odpoviem na tvoje otázky tak sem s nimi." Sadol som si na gauč a ukázal som mu nech si sadne oproti mne na fotelku. "Áno. No ja som si ich napísal aby som na nič nezabudol. Neviem kedy ešte budem mať takúto príležitosť." Povedal a podal mi kúsok servítky. "Dobre odpoviem ti na všetky ale nesmieš to nikomu povedať." Ani som sa na ne nepozrel a už som mu sľúbil odpoveď. To bude asi chyba. Začal som čítať.
Ako to, že žiješ?
Nafejkoval si svoju smrť?
Čo sa v tú noc stalo?
Prečo si za mnou neprišiel, keď si bol nažive?
Prečo si ma nechal osamote?
Prečo si uniesol Taehyunga?
Chceš mi zobrať všetko moje šťastie?
Ako si zastavil ten nôž?
Prečo si zachránil mňa a nie Taehyunga?
Chýbal som ti?
Znamenám pre teba niečo alebo som len minulosť?
No dobre teda. "Ale to čo ti teraz poviem nesmieš povedať nikomu. Nemôžem povedať, že ak to spravíš urobím ti niečo, lebo na to srdce nemám. Tak teda len poviem prosím nerob to. Budem chápať ak ma už nebudeš chcieť vidieť alebo mať so mnou čokoľvek spoločné." Výraz na jeho tvári sa zmenil zo šťastného na zmätený. "Čo tým myslíš Yoongi vieš, že by som nikdy-" Prerušil som ho. "Nehovor nikdy keď nevieš o čo ide. Nikdy je ako navždy. Nedávaj mi nádej, že všetko bude v poriadku. Sadni si a počúvaj bude to pre mňa jednoduchšie ak ma nebudeš prerušovať. Odpoviem ti na všetky otázky to sa neboj." Prikývol, tak som začal. "Moja smrť nebola falošná." Bol zmätený. Už chcel niečo povedať tak som zobral jeho ruku a priložil som ju na moju hruď aby cítil, že moje srdce nebije. Videl som na jeho očiach, že má veľa otázok ale bolo tam aj niečo iné." Mali sme autonehodu ale to asi vieš. Mali sme smrť jasnú, ale pri útese, z ktorého sme spadli bol muž, ktorý zletel k nám a-" Nemusím mu hovoriť všetky detaily ako som sa stal čím som. "Proste som démon. Alebo niečo také. Po tej nehode sme stratili našu pamäť. Nepamätal som si ťa. Ale kúsok po kúsku som si spomínal. Keď som ťa videl tak sa to všetko vrátilo." Pozrel som sa na servítku či som niečo vynechal. "V parku som použil telekinézu, aby som ten nôž odhodil. Naučil som sa to len nedávno, takže to nie je ešte dokonalé. Keď trafil tvojho kamaráta, Taehyunga bol som moc ďaleko, aby som mu pomohol. Budem mu navždy vďačný, za to čo spravil. Od momentu čo som si na teba spomenul som pochopil prázdnotu čo som v sebe cítil ale nechápal som. " Pozrel som sa na neho. Vyhol som sa otázke o únose Taehyunga lebo to je na dlho. "M-mám ešte jednu otázku." Povedal potichu. "Chcel si mi niekedy ublížiť?" Táto otázka ma zaskočila. Prečo by si myslel, že by som mu chcel ublížiť. Môj vlastný brat si myslí, že som mu chcel ublížiť. "Jungkook ja-" Vybehol z dverí.
