Túto kapitolu venujem Adelle93Anďakujem sa podporu♥
Yoongiho pohľad
Keď som sa zobudil tak som skontroloval Taehyunga. Spal. Dobre. Teraz mám iný problém. Musím vymyslieť ako sa udobrím s T/M. Asi som trochu prehnal naposledy. Môžem ju niekam pozvať? Do kina asi nie. Kolotoče? Nie tie sú moc ďaleko. Má rada park. Môžem jej navrhnúť piknik? To znie dobre. Ale musím na to niečo kúpiť. Idem nájsť nejaké miesto, kúpiť jedlo a najdôležitejšie napísať T/M.
Yoongi: T/M... Prepáč za to ako som sa správal. Bál som sa, že mi ťa Taehyung zoberie. Priznávam sa žiarlil som. Nemá ma prečo zaujímať s kým tráviš čas, keď ani nie sme spolu. Chcem sa ospravedlniť. Mohla by si prísť do parku, k tej lavičke čo si ma vtedy našla. Ak teda mám pri tebe ešte nejakú šancu.
Tvoj pohľad
Usmiala si sa nad správou, ktorú ti poslal Yoonig. Si rada, že si vie uznať svoju chybu. Väčšina chlapov by sa ani neospravedlnilo a ešte by na nazvala precitlivená. Nemohla si sa dočkať konca školy. Ale Jungkook nebol v škole. Čo ti pripomenulo, že o nich musíš povedať Yoongimu aby už nežiarlil. Prečítala si si správu znovu a pomyslela si si. Samozrejme, že máš šancu. Si jeden z najlepších chalanov čo si kedy stretla. Posledná hodina sa za chvíľu končí. Si si istá, že tvoje srdce bije o trochu rýchlejšie. Keď konečne zazvonilo okamžite si odišla z triedy a zo školy. Na tvári ti žiaril úsmev a ten sa len rozšíril, keď si ho videla ako sedí na tej lavičke. "T/M ty si prišla!" Povedal a postavil sa. Zdvihol ruky ako keby ťa šiel objať ale potom ich neisto dal znovu dole. Prišla si bližšie k nemu a objala ho. Objal ťa späť no napriek tomu aké to bolo príjemné sa celkom rýchlo odtiahol.
Yoongiho pohľad
Neviem čo mi napadlo s tým objatím. Asi to mám z toho ako som ju videl objať Taehyunga. Nie len mi to prišlo blbé ju len tak objať ale došlo mi aj to, že si možno všimne ako mi srdce nebije. No chvíľu po tom ako som ruky dal dole ma objala ona. Mojím telom sa rozšírila eufória. Tak príjemne som sa necítil už dlho. Tento krásny moment som však musel prerušiť. Otočil som sa a spoza lavičky, na ktorej som čakal som vybral piknikový kôš. Keď T/M došlo čo to je videl som jej iskričky v očiach. Tie isté čo som videl keď som spravil palacinky. "Mám pre nás vyhliadnuté miesto, kde budeme mať kľud." Vybral som sa smerom k jazierku s košíkom v ruke. Chcel som si dať druhú ruku do vrecka ale T/M ma za ňu chytila. Neviem prečo ale hneď sa mi zlepšila nálada. Také bezvýznamné gesto ako som to volal. Ale teraz som začal chápať prečo to robia.
Sedeli sme pri jazierku sledovali sme kačky a rozprávali sme sa o všetkom no zároveň i ničom. Na moment som zabudol, že takýto bol život kým som umrel. V tom jej prišla správa. "Píše mi Taehyung. Chce sa stretnúť." Povedala. Prečo mi to hovorí chce odísť? Musela si všimnúť moju zmenu nálady a povedala. "Neboj odpisujem mu, že nemám čas. Lebo teraz som s tebou a potom som dohodnutá s Hyunou." Odľahlo mi. "A to mi pripomína. Chcela som ti niečo povedať." To zaujalo moju pozornosť. "Počúvam." Povedal som a pozrel som sa na ňu. "Nemusíš sa báť, že si vyberiem Taehyunga a nie teba. Taehyunga zaujíma jeden môj spolužiak viac ako ja. Takže áno Yoongi u mňa šancu máš." To som rád. Ale čo to povedala? Zvonku som sa len na ňu usmieval ale z vnútra som panikáril. Taehyung jej napísal. To nie je dobré. Nechal som mu telefón? To môže ešte byť problém. Musím mu ho zobrať hneď ako sa vrátim. Zvyšok našej konverzácie som moc nevnímal lebo som rozmýšľal čo sa stane ak zavolal políciu. Chalani ma zabijú ak sa budeme musieť presťahovať.
Keď sme dojedli tak mala akurát čas ísť za Hyunou. Pomohla mi odložiť deku a ešte raz mi poďakovala za to, čo som pripravil. Keď odišla som sa vybral veľmi rýchlim krokom domov. Dúfal som, že tam nie je polícia. Chalani ma fakt zabijú. Dúfam, že je proste chuj a nezavolal o pomoc. Kto vie možno sa bál. Keď som vošiel dnu nikoho som nepozdravil. Ani som sa na nich nepozrel napriek tomu, že oni na mňa hej. "Yoongi počkaj musím ti niečo povedať." Povedal Jimin ale ignoroval som ho. Nemám na neho náladu. Vošiel som do svojej izby a otvoril som dvere kde som som nechal Taehyunga. "Daj sem ten telefón." Povedal som a nastavil som ruku. Chvíľu mu to trvalo tak som sa pozrel ako mi ho podáva. To nebol Taehyung. S prázdnou rukou som znovu zavrel dvere. Strašne ma rozbolela hlava. Niečo bolo na ňom tak povedomé. Boha tá bolesť bola neznesiteľná. Oprel som sa chrbtom o stenu a potom som si sadol na zem.
Jungkookov pohľad
To bolo divné. Môj plán nebol moc dobrý ale ani on nevyzerá, že nejaký má. Najprv chce môj telefón a potom bez neho odíde. Musím uznať, že mi z tohto miesta už šibe. Lebo prisahám, že vyzeral tak ako on. Kto by to bol povedal, že pár hodín v tme a tichu je to čo mi stačí k tomu aby som mal halucinácie. Vážne mi tak chýba? Dlho som nenechal moje myšlienky ísť týmto smerom. Ale nikdy to nebolo takéto, že by som videl jeho tvár. Jediné čo sa mi dialo, bolo to ako mi ho všetko pripomínalo. Ale vážne vyzeral ako on. Muselo to byť tým, že si moje oči ešte nezvykli na svetlo. Že hej? Nie je možné, že to bol on. On je mŕtvy.
