Tvoj pohľad
"Zajtra." Povedala si a položila si telefón. Pretrela si si frustrovane oči. Taehyung sa na teba pozrel. "Kto to bol?" Spýtal sa. "O to sa budeme starať neskôr. Najprv tvoje problémy, moje budeme riešiť inokedy. No a čo sa týka Jungkooka. Byť tebou si to nechám prejsť hlavou. Nemá tú najlepšiu povesť. To ako sa cítiš neviem. Keby ho nepoznám poviem daj mu šancu ale... Keď sa tak milo správal k tebe. Už keď ťa prvýkrát videl tak sa začal zaujímať." Povzdychol si. "Som úplne zmätený. Neviem čo k nemu cítim. A neviem ani či je dobrý nápad ísť za mojimi pocitmi. Ak je len fuckboy tak nechcem aby mi zlomil srdce. Pri tom bozku mal pocit, že k sebe proste patríme. A počať?" Pozrel sa na teba prekvapene. "Čo si to hovorila o tom, keď ma prvýkrát videl." Mal vypleštené oči. Podobne ako vtedy keď sa s Jungkookom prvýkrát videli. "Keď ma doučoval matiku. Pýtal sa na tvoje meno. Ako ťa to nazval? Zlatý chlapec. Tak to bolo." Usmiala si sa. Možno Jungkook nie je tak zlý. Taehyung sa začervenal. "Vieš čo zamysli sa takto. Zajtra. Nemáš žiadne plány, že?" Zakýval hlavou. Samozrejme, že nemá. "No a bol by si radšej sám alebo s Jungkookom?" Spýtala si sa. "Je pravda, že čas trávený s ním znie lepšie ako ten čo by som trávil sám. Ďakujem za radu. Mám iný uhol, s ktorým sa na to môžem pozrieť." Chvíľu ste sedeli v tichu. Potom ti napadlo. "Pozrieme si prvú časť tej kdramy čo mala dnes vyjsť?" Taehyung hneď prikývol. "Okej ty to nájdi a ja idem spraviť popcorn." Povedala si a šla si do kuchyne. Z prvej časti sa ale stalo prvých pár častí.
Yoongiho pohľad
Bol som pred jej domom. Budem tu pokým ten zmrd nevyjde. Budem tu 5 minút alebo aj 2 hodiny. Čo tam tak dlho robí? Začal som rozmýšľať o tom, že čo spravím ak tam bude celú noc. Prečo mi to až tak vadí keď si môžem nájsť niekoho iného? Moje myšlienky prerušilo otvorenie dverí. "Si si istý, že sa ti nič nestane Taehyung? Je už dosť neskoro. Ako som hovorila môžeš tu prespať." Hovorila T/M a mne začala vrieť krv. Nie nemôže tam prespať. "Nie nie už som ťa otravoval dosť. Čo by sa mi mohlo stať. Nie som predsa dieťa." Presne tak správna odpoveď. "No dobre. Máš pravdu ale dávaj si pozor." Objal ju a vydal sa na cestu preč. Konečne.
Už za ním idem pár minút ale ide stále po uliciach, na ktorých je veľa ľudí. Mám na sebe len čierne oblečenie tak by som povedal, že splývam s prostredím. Bol tam tak dlho, že teraz už bola tma, že ma nebolo vidno. Postupne sme sa blížili k uličkám, ktoré sú tmavé a nikto tam nie je. S rukami vo vrecku som trochu pridal do kroku. V prstoch som zovrel vysúvací nôž čo som mal celú dobu vo vrecku. Ako som ho držal niečo mi nesedelo. Niečo mu zabraňovalo vysunúť sa. Vybral som ho a všimol som si, že je tam nálepka. Bola tam napísané. "si si istý, že to za to stojí" Viem presne kto to spravil. Hoseok. On je jediný, ktorý vie kde mávam tento nôž a je jediný čo by to spravil. Odlepil som ju a dal som ju do vrecka. Taehyunga som našťastie i pri jemnom rozptýlení nestratil. Bol som od neho už len pár krokov no on si ma stále nevšimol. Kúsok pred nami bola vedľajšia ulička a ja som sa pripravil. Chytil som ho za lakeť, druhou rukou som mu zakryl ústa a vtiahol som ho do tej uličky. Bol rozhodne zaskočený. Keď som ho chytil cítil som ako sa mu napli svaly. Ruku z úst som mu dal preč a z vrecka som vybral nôž. Ruku, ktorá ho držala za lakeť som rýchlo premiestnil na jeho hruď. Nôž som mu priložil ku krku a povedal som. "Dobre počúvaj a drž hubu teraz." Nikdy som toto nerobil s cieľom aby som niekomu reálne neublížil. "Teraz ma budeš poslušne počúvať a pekne pôjdeš so mnou. Ak nie tak napriek tomu, že si teraz nechcem špiniť ruky od tvojej krvi tak to spravím ak budem musieť." Celý sa triasol. To je teda muž. "Rozumel si?" Spýtal som sa milým hlasom. "Á-áno." Vykoktal zo seba potichu. "Tak teda poďme." Držal som ho vedľa seba a ruku z nožom som mal vo vrecku. Nahodil som celkom rýchle tempo a on ani necekol. Mal som rúško a šiltovku takže keby sa aj na mňa pozrie tak z toho nič nemá. Boli sme už pri našej bráne tak som na chvíľu pustil nôž, otvoril som bránu a sotil ho dnu. Za sebou som zavrel a zamkol. Kým bol Taehyung stále zmätený tak som ho znovu chytil tentokrát za zápästie. Som si celkom istý, že z toho ako som ho silno držal bude mať modriny. Otvoril som dvere do domu za sebou som ich zas zamkol. Na ceste k mojej izbe som stretol Jimina. "Koho to máš?" Spýtal sa svojím otravným pozitívnym tónom. "To nie je tvoj problém." Odsekol som a pokračoval som na svojej ceste. V mojej izbe som mal mať pôvodne miestnosť len pre moje oblečenie no toľko som ho nemal a preto to bola miestnosť na random veci čo nemali inde miesto. Teraz je to ideálne pre Taehyunga. Sotil som ho dnu a zamkol som ho tam. Čo s ním presne urobím ešte uvidím. Teraz ho nechám tam a idem vymyslieť môj ďalší plán.
Taehyungov pohľad
Bol som na zemi, v tme, zmätený. Čo sa stalo? Prečo ja? Keď vytiahol ten nôž nebolo mi všetko jedno. To som si myslel, že sa nedožijem rána. Ale potom sa vôbec nesnažil schovať to kam ideme. Teraz mi ani nezobral mobil. Jeho jas ma síce oslepil no bol tu signál a bol nabitý. Som zachránený. Chcel som vytočiť 158 alebo 112 ale nemyslím si, že je dobrý nápad telefonovať. Ten týpek je možno trochu blbý ale má nôž a toho sa bojím. Podľa toho čo som videl za dverami predo mnou je jeho izba. Nechcem vedieť čo spraví ak ho naštvem. Vyzeral nebezpečne. Nemyslím si, že 112 môžete napísať. Nikdy som o tom nepočul. Tak som spravil to jediné čo mi vtedy napadlo. Napísal som Jungkookovi. Neviem čo čakám, že spraví ale napísala som. Nemám tu čo robiť. Nechcem si vybiť baterku. Zhasol som telefón a rozhodol som sa spať a dúfať, že pán únosca nemá so mnou nekalé plány.
Jungkookov pohľad
Zobudil som sa ako vždy som si skontroloval telefón. Mal som tam jednu správu od Taehyunga. To ma hneď prebudilo. Naposledy čo som sa s ním rozprával som sa mu vyznal. Toto je divný pocit. Prvýkrát my záleží na tom čo odpíše. Musím len dúfať, že on nebude karma za tých ostatných. Nervózne som pozeral na mobil. Na tú notifikáciu, ktorú som sa bál otvoriť. Hovoril, že potrebuje čas si to premyslieť. Už si to premyslel. Je to správa zo včera neskoro večer. Už teraz meškám z odpoveďou. Okej. Okej?! Čo teraz? Čo ak povie nie? Čo potom? Neviem ani čo ak povie áno. Zhlboka som sa nadýchol klikol som na to a zavrel som oči. Čo nevidím mi neublíži. Pomaly som ich potom otvoril a začal som čítať.
Taehyung <3:
Jungkook toto nie je odpoveď na to čo si hovoril. Len prosím ťa mohol by si mi pomôcť? Neviem čo od teba presne chcem. Ale práve som odišiel od T/M. Bol som za ňou sa poradiť o tom čo ti odpoviem ale na ceste domov ma nejaký týpek odtiahol ma do tmavej uličky. Dal mi nôž ku krku a povedal nech idem za ním inak to nebude dobré. Odviedol na na (domyslite si adresu Ferkova 4855 napr.) Nechal mi telefón čo je divné ale je hneď vedľa a musím byť rozhodne ticho. Nemôžem volať nikomu.
Neviem ani na čo som myslel v ten moment. Na seba som nahodil mikinu a nejaké rifle. Vybral som sa smerom na tú ulicu. Viem kde je mne s bratom sa vždy páčili tie domy čo tam sú. Hovorili sme si, že keď budeme mať dosť peňazí presťahujeme sa tam. Od toho čo umrel som tam nebol. Teraz som ale rozmýšľal nad tým či je Taehyung v poriadku. Ráno nič nenapísal. Dúfam, že to neznamená, že sa mu niečo stal. Ani si nepamätám či som za sebou zamkol. Nemal som žiadny plán. To nebol dobrý nápad. Musel som len dúfať, že mi po ceste niečo napadne.
Stojím pred dverami toho domu. Vošiel som keďže brána bola odomknutá. Nemám žiadny plán. Stále. Môžem tu čakať ale neviem či by som na niečo prišiel. Prečo by mu toto niečo spravil? Prečo on? Ja si to zaslúžim viac ako on. To je ono. Zaklopal som. O nedlho ich otvoril chalan s úsmevom na tvári. "Pomôžem ti nejako?" Ani sa nepýtal ako som sa dostal cez bránu. "Včera si zobral môjho kamaráta. A... A ja mám ponuku. Neviem načo ti je ak ho pustíš tak sa s ním vymením. Nebudem utekať ani sa o nič snažiť. Prosím." Oprel sa o rám dverí a preskúmal ma pohľadom. "Zaujímavá ponuka. Ale neviem počuj to som nebol ja čo som ho zobral takže neviem prečo je tu. Aaaale ak neviem prečo tu je nie je to dôležité." Usmial sa na mňa a uhol z dverí. "Sadni si a počkaj chvíľu." Ukázal na gauč a ja som poslúchol. Netrvalo dlho kým som videl ako Taehyunga vedie k dverám. Držal mu tvár aby sa nepozrel mojím smerom. Otočil sa na mňa a ukázal, že mám byť ticho. Dohoda bola, že budem poslušný a tak som tak spravil. Vyviedol ho von dverami a hneď ich zatvoril. "Keby vedel, že si toto spravil tak by asi protestovala na to nemám čas. Teraz poď za mnou." Postavil som sa a šiel som za ním. Doviedol ma do nejakej izby a potom ma tam zavrel do niečoho čo asi mal byť šatník. Kým zavrel dvere zakýval mi a odišiel. Ani nezamkol. Sľúbil som, že ostanem. Teraz stojím po tme. Začínam mať pocit, že toto nebol moc dobrý plán.
