Yoongiho pohľad
Jungkook odišiel v mojom aute a ja som sa vybral k nim. Asi ich na mieste zabijem ak mi nezmiznú z očí. "Čo tu kurva robíte?" Pozreli sa na seba. "Bol si kvôli nemu smutný mysleli sme, že ti ublížil." On a ublížiť mne? No boha oni sú teda stratené prípady. "Zmiznite z mojich očí kým vás neuškrtím. Nečakajte ma doma." Povedal som a vydal som sa do chaty, ktorú som si kúpil aby som od nich mohol mať niekedy aj pokoj. V poslednej dobe čo sa mi vracajú spomienky na Jungkooka tam chodím častejšie. Bol som tak aj na jeho narodeniny. Iba Namjoon vie kde to je. Verím, že keď mu povedia čo sa stalo príde.
Namjoonov pohľad
Keď som prišiel domov okamžite som cítil, že niečo nie je v poriadku. Panovala tu zvláštna atmosféra a všetci vyzerali skleslo. Zase niečo posrali. Kým mi ale pokazia dobrú náladu musím ísť za Yoongim mám pre neho dobrú správu. Vošiel som do jeho izby ale nebol tam. Vrátil som sa k nim. Sedeli tam a pozerali sa na mňa. "Tak spustite." Povedal som. "No tak... Vieš ten chalan čo tu bol a Yoongi ho pustil." Nehovorte mi, že. "No mysleli sme si, že je to jeho ex alebo niečo také a že mu zlomil srdce a videli sme ako sa trápi tak sme si povedali, že ak nebude parchant nebude problém." To si zo mňa robíte srandu. "A tak sme ho šli hľadať. Našli sme ho aj s tým druhým a keď sme po ňom hodili nôž postavil sa pred neho. Potom sme hodili druhý a ten Yoongi hodil do trávy. Poslal ich do nemocnice a nám povedal, že ho nemáme čakať doma." Bože môj a ja som si myslel, že mu spríjemním deň a oni to museli posrať. "Idem za ním. Nerobte žiadne ďalšie problémy kým nebudem späť. A najbližšie keď sa rozhodnete, že niekoho chcete zabiť poraďte sa so mnou dobre?"
Yoongiho pohľad
Čakal som na správu od Jungkooka. Ak mu zobrali šťastie čo po 4 rokoch našiel tak ma nezastaví nič a nikto v tom aby som ich zabil už nadobro. Nie som síce vo forme ako predtým ale zo správnou motiváciou zvládnem všetko Počul som klopanie na dvere a vedel som, že to je Namjoon. Nič som nepovedal a vošiel. "Už mi povedali čo sa stalo nemusíš mi to opakovať. Ale chcem vedieť ako sa cítiš." Som rád, že to nemusím hovoriť. "Ja neviem. Som na nich naštvaný ale zároveň viem, že chceli len dobre. Chceli má chrániť pred mojou minulosťou i keď som im o nej nehovoril." Rozmýšľanie nad tým čo sa stalo nemá zmysel dokým neviem či to Taehyung zvládne. Mal by som tam byť. Utešovať Jungkooka, že všetko bude v poriadku. Hovoriť mu, že to zvládne ale tak to bude pre nás len ťažšie. Tak som zmenil tému. "Kde si bol? Povedal si, že sa ideš s niekým stretnúť." Potreboval som nemyslieť na to, že Jungkookove svetlo nádeje pomaly zhasína a nemôžem ísť za ním. "No našťastie mám pre teba dobrú správu. Bol som zas za tým, ktorého sme videli keď sme sa prebudili. Vždy hovoril, že sa nemáš snažiť nájsť svojho brata. Ale vysvetlil som mu situáciu. Povedal, že dôvod prečo nemôžeme hovoriť ľuďom o tom kto sme je preto aby ostal mier. Ľudia zabíjajú to čoho sa boja. Z dôb čo sme boli vo vojne z ľuďmi ostali len povesti o tom ako zanikli mestá. Nechce aby sa to zopakovalo ale ak si budeš 100% istý a pripravený môžeš to Jungkookovi povedať. Nebude ťa za to stíhať." Cítil som ako sa mojím telom rozšírila radosť. Neviem čo by som mu povedal. Neviem ako by som mu vysvetlil, čo sa stalo a ako som zastavil ten nôž. V moment čo sme stíchli mi prišla očakávaná správa.
