Môj intrákový život

21. Kapitola

Na stanicu som dorazila o nejakých 17 minút. Neponáhľala som sa, nemala som prečo. Vystúpila som z auta a zamkla ho. Z hlboka som sa nadýchla čestvého vzduchu a presúvala sa k dverám policajnej stanici. Zaprela som sa do nich, pretože boli ťažké a otvorila ich len na taký kúsok, aby som sa cez ne prešvihla. dvere sa za mnou zabuchli a ostalo tu ticho. Počula som iba pípanie telefónu za okienkom, ktoré bolo mierne odsunuté. Zaklopala som naň. Okno otvoril celkom mladý policajt a spýtal sa ma, čo hľadám.

,,Prišla som vypovedať. K poručíkovi Hugovi." odvetila som.

,,Jasné, usaďte sa, zavolám ho." usmial sa na mňa a rukou naznačil na chodbu po mojej lavici, kde sa nachádzali stoličky.

Sadla som si a čakala, kým príde. Ten policajt za okienkom bol milý, vôbec nebol odporný ako poručík Hugo.

Poručík Hugo tu bol asi do minúty, nestihla som si to tu ani poriadne prezrieť... Vstala som na jeho rozkaz, rukou mi naznačil, aby som kráčala na pravo pred ním, tak som tak učinila. Išli sme až na koniec chodby a tam vošli do nejakej miestnosti, kde bola tma. Zrazu sa tu rozsvietilo a videla som stôl, stoličky a okno, cez ktoré nebolo možné nič vidieť, len tmu. Poručík mi prikázal si sadnúť, tak som tak spravila. Zasvietil malú lampu na stole a otočil ju smerom na mňa. prižmúrila som oči, nakoľko mi to nebolo príjemné. 

Odkašľal si a začal rozprávať.  ,,Takže slečna Priceová, vy tvrdíte, že ste Daniela nezabili, ba dokonca, že jeho vražda je hlúposť."

,,Nie pane, nikdy som netvrdila, že je to hlúposť, iba popieram skutočnosť, že bol zavraždený, nakoľko nám bolo oznámené, že to bola samovražda a nie vražda." odvetila som mu, čo ho naštvalo.

,,Nebuďte drzá slečna. Ste na výsluchu a vypovedáte o skutočnostiach týkajúcich sa mŕtvej obete hnusnej vraždy. Takže pokračujeme a pýtam sa Vás opäť. Aký vzťah ste mali vy s danielom?"

,,Žiadny osobný nebol, teda, bol, ale nijak intímny alebo ako to myslíte. Jednoducho to bol môj spolubývajúci, čo bolo veľmi zvláštne, keďže je to zakázané, ale stalo sa tak. V lete som sa venovala môjmu priateľovi a ostatným kamarátom, naňho som ani nepomyslela, moc sme sa nebavili, bol taký tichý." povedala som s plným vedomím, že mu klamem, ale čo som mohla robiť? Nič. Absolútne nič iné mi nenapadlo.

,,Samozrejme, avšak nie je to trochu divné slečna? Vy ste práve povedali, že bol tichý a ani ste si ho poriadne nevšímali a pritom on Vás sledoval, dá sa povedať stalkoval, vďaka Vášmu otcovi, s ktorým ste isto vzťah mali a predsa ste si nič nevšimli. Až keď Vám zabili matku, je tak?" uškrnul sa ten hajzel.

Ako môže toto vypustiť z úst so spokojným pohľadom?

,,Áno je, zistila som, že môj otec, opakujem, môj otec a nie Daniel zabil moju mamu. Skončil na psychiatrii, volal mi a vyhrážal sa mi, chcel, aby som ho odtiaľ pustila. Samozrejme som odmietla, nebolo to v mojich možnostiach a aj keby bolo, nikdy by som to neurobila. To, čo urobil bolo strašné a stále to bolí. Boli sme s Casperom v lete na dovolenke a keď sme sa z nej vrátili, nasťahovala som sa do jeho izby. Išla som si však pre pár svojich zabudnutých vecí v starej izbe a vtedy som videla, ako bola prerobená. Nevšímala som si to nijak dlho, zbalila som si veci a chcela som odísť, no vtedy prišiel dnu Daniel. Bol ako psychopat, začal mi rozprávať oplzlosti a vraj som štetka, potom ma opľul a strelil mi facku, načo som sa hneď prebrala, prešvihla som sa popri ňom ku dverám a utiekla som. Myslela som, že bude utekať za mnou, celú cestu som sa obzerala, ale našťastie sa tak nestalo a ja som sa bezpečne dostala do priateľovej izby." dohovorila som a poriadne si vydýchla. opäť som klamala, pretože to tak vôbec nebolo a ničili ma všetky spomienky na ten hnusný osudný deň, ale snažila som sa ich zahnať do najhlbšieho a najtmavšieho kúta mojej mysli. 

,,Vážne? A ste si tým istá? Pretože tu už boli ľudia pred Vami a dopočul som sa rôzne príbehy, rôzne verzie a rôzne závery. No zatiaľ mi z toho všetkého vyplýva, že klamete Vy, slečna Priceová. Takže.... Poviete mi pravdu?" usmial sa mi rovno do tváre.

,,Ja Vám ju vravím!!!" vyletela som.

,,Prosím slečna, upokojte sa  a prestaňte byť agresívna. Vravím Vám, že ste jedna z troch hlavných podozrivých a chcem od Vás len čistú pravdu, bez prejavu negatívnych emócií. Tak sa upokojne a skúste to znova." oblizol si spodnú peru a usadil sa do zadšie na svojej stoličke.

Svetlo ma už oslepovalo a myslela som, že sa asi rozplačem jednak z tej žiare a druhak z toľkých potlačujúcich nervov v sebe. Ako môže takýto človek vôbec existovať? Čo to je vôbec za policajta? podlý, odporný, zlomyseľný a hlavne bez štipky úcty voči mŕtvym ľuďom! Hajzel jeden!

,,Pozrite, mňa skutočne mrzí, že si myslíte, že som vinná, že ja som tá zlá a chápem, že máte voči mne istú zášť a skutočne netuším, kto to na mňa povedal, no už som sa vyjadrila a naozaj Vám už nemám čo k tomu povedať. Jednoducho som sa vyjadrila, povedala som Vám svoju pravdu, ktorú verte alebo nie , mám, ale už nevládzem. Buď ma pustite, pretože som dokončila svoju výpoveď alebo ma zadržte a ďalej mi neverte." vydýchla som si a zťažka si odfúkla.

,,V poriadku slečna. Keď je toto Vaša konečná verzia výpovede, v tom prípade Vás prepustím, avšak sa uvidíme pri ďalšej výpovedi, ktorú určite podstúpite na buď prevrátenie alebo potvrdenie vašej terajšej výpovedi. Myslím si, že s Vami ešte budú veľké problémy." opäť sa mi vyškeril do tváre a konečne vypol to hnusné oslepujúce svetlo.

Zdvihla som sa zo stoličky, otvorila som dvere na miestnosti a vypochodovala som von. Von z miestnosti, von z policajnej stanici a nastúpila som do auta. Ruky sa mi triasli a ledva som pichla kľúčik do zapaľovania. Zle sa mi dýchalo a v hlave som mala toľko myšlienok, že som myslela, že mi snáď vybuchne. Napokon sa mi podarilo auto naštartovať a aj sa s ním pohnúť späť na internát. Náramne sa teším na Cassove objatie, ktoré tak moc v tejto situácii potrebujem....

AHOJTE, OPäŤ SOM VÁS SKLAMALA, NAKOLKO SOM VÁM SĽÚBILA NOVÚ ČASŤ UŽ NA SILVESTRA, ALE TERAZ SOM VÁM JU DODALA A PEVNE VERÍM A DÚFAM V TO, ŽE TO AJ TAK OCENÍTE A BUDETE SA TEŠIŤ NA ĎAĽŠIU KAPITOLU! 

ĽÚBIM VÁS