Môj intrákový život

1. Kapitola

Sedela som na posteli v tureckom sede a počúvala Kaylino rapotanie a neakom novom trendy výrobku. Je prvý týždeň letných prázdnin a ja tu, na intráku trečím s mojou najlepšou kamoškou Kaylou, na miesto toho, aby som bola od tejto školy čo najďalej.
,, Takže o tri dni je to na trhu a potom... Hej Courtney! Počúvaš ma ty vôbec? "
Strhla som sa. ,, Hmm... Áno? Čo? "
Kayla si vzdychla. ,, Prečo sa ti ja obťažujem niečo rozprávať, keď ty ma ani len nepočúvaš?"
,, Ale ja ťa inak počúvam! " obhajovala som sa.
,, No to určite. "
Hodila som po nej vankúš, nech už prestane.
,, Aj keď ma nikdy nepočúvaš, je mi lúto že odchádzam. " povedala.
,, Čože?" vyhrkla som.
,, Prepáč, že som ti to nepovedala už skôr. Odchádzam z tejto školy."
,, Ako? Čo... Prečo?! " čudovala som sa.
,, Rodičia si zmysleli, že už nebudem chodiť na normálnu strudnú. Dajú ma na právnickú."
Vyvalila som oči. Ako jej to mohli urobiť?
,, Kayla! Ty nemôžeš odísť. Strávili sme tu spolu jeden bláznivý rok! Prefarbila si svoju polovicu izby na modro a mňa i donútila tú moju prefarbiť na ružovo! Proste nesmieš ísť preč!" Mala som slzy na krajíčku, no žmurkla som, aby som ich zadržala.
,, Musím C. Vieš, že inak by som ťa tu nenechala. "
Keď ma volala mojou prezívkou, veci myslela vždy úprimne.
,, Kedy odchádzaš? " spýtala som sa.
,, Zajtra. Mrzí ma to. " povedala.
,, Zajtra? To je príliš skoro! "
,, Mala som odísť už včera. " objala ma.
Objatie som jej opätovala.
,, Budeš mi chýbať. "
Usmiala sa. ,, Veď aj ty mne C. Aj ty mne... " odtiahla sa odo mňa. ,, Musím sa ešte pobaliť, ale ak by som to stihla skôr, rozlúčime sa vo velkom štíle! "
Prikívla som. Kayla sa samozrejme pobaliť nestihka tak rýchlo. Keď sa dobalila, bolo 10:17. Zaspala som. Ráno bola jej polka izby vyprataná, zostalo tam len pár vecí. USB klúč, prázdny fotorámik, na ktorom bola kedysi naša fotografia a list, asi na rozlúčku. Postel pod tou mojou bola ustlatá a opustená. Presne tak, ako som sa cítila ja teraz. Zoskočila som z postele. Podyšla som k stolu a prečítala som si list od Kayli.
Drahá C!
Je mi lúto, že sa takto
lúčime, no nemám na vý-
ber. Nikdy na teba neza-
budnem! Lúbim ťa a
to sa nikdy nezmaní.
Drž sa. (Hlavne nezač-
Ni fetovať) ;)
Ps. Nájdi si už chlapca!!
A zavolaj!!! Tvoja Kayla.

Do očí sa mi nahrnuli slzy. Smrkla som. Na tej poslednej veci som sa trochu zasmiala. Ja naozaj nie som ten typ dievčaťa, ktorý by sa rozptyloval chalanmi. Kayla si zo mňa vždy robila srandu. Práve pre to som sa na tom zasmiala. Ona vždy vedela, ako mi vyčarovať úsmev na tvári. Ani ja na ňu nikdy nezabudnem.
***
Celý týždeň som nevyšla z izby. Jedlo mi sem nosili, takže to nebol žiadny problém. Smútila som za Kaylou. Priala som si, aby nemala takých hrozných rodičov. Bohužial, to prianie je nesplnitelné. Jedla som za stolom obed (neaký hnusný cestovinový šalát) a zrazu sa dvere mojej- kedysi aj Kaylinej izby otvorili. Stál tam chalan s polo úsmevom-polo úškrnom a s kuframi v rukách. Prevrátila som oči.
,, Budem hádať. Si na tejto škole nový a netušíš , kde máš izbu, však? " spýtaka som sa.
,, To prvé si trafila ale o tej izbe si sa zmýlila. " povedal.
,, Super, tak teraz už môžeš vypadnúť. " odvrkla som.
,, To asi nepôjde, " ignorovala som ho a ďalej som jedla , "moja izba je tu. "
Vyvalila som oči. Dokonca mi aj zabehlo. ,, Čo? Ty si určite pometený. Vie o tom riaditel? "
,, Áno. To on ma sem poslal. Opýtal sa ma, či mi nebude vadiť bývať s babou. Povedal som že nie. Tak ma poslal sem, lebo všetky chalanské izby sú obsadené a tu sa jedno dievča odťahovalo takže... som tu. " dopovedal.
Padla mi sánka. ,, Ja... Uhm... Neviem čo povedať. Toto sa tu ešte nestalo. "
,, Viem. A inak volám sa Daniel. A ty? "
,, Volám sa Courney Heather Priceová. Volaj ma ako chceš, je mi to jedno. "
,, Dobre, môžem? " opýtal sa a ukázal smerom do izby.
,, Jasné, poď dnu." povedala som mu. Bože, prečo to riaditel dovolil?! Veď je to nezákonné! Tento chalan bude asi prvý, ktorého budem nenávidieť.
,, Kolkáty ročník budeš?"
Zdvihla som hlavu. ,, Ja budem druháčka , ty? "
Znovu na seba nasadil ten jeho polo úsmev-polo úškrn. ,, Ja tiež. " odpovedal.
,, Och, kriste! " vzdychla som si potichu. ,, A ber si spodnú postel, " pokračovala som, ,, Neobávaj sa, že zaspíš. Každé ráno skáčem z postele na zem, pretože tu nie je rebrík, ale mne to neprekáža, takže o tom drž hubu. Teraz sa môžeš vybaliť a nechať ma na pokoji. " dopovedala som a arogante som sa naňho usmiala. Potom som sa mu otočila chrbtom a znovu som sa pustila do jedla. Ale on sa len tak nedal odbiť. Štvalo ma to.
,, Aké tu máte pravidlá? "
Prevrátila som oči nad jeho primitívnou otázkou.
,, Môžeš fetovať, fajčiť, piť chodiť zo školy reč atď. . Ale keď raz prídeš na hodinu nadrogovaný, opitý alebo z teba budú cítiť cigarety, najbližších šesť mesiacov musíš mať najhorší priemes B- . Ak tak neurobíš, nuž... vyrazia ťa. " povedala som.
,, A čo predmety, aké si si vybrala? " vyzvedal.
,, Jazdenie, drámu, boj s mečom a šport. " až teraz som si ho celkom obzrela. Mal krásne smaragdovozelené oči a blond vlasy. Ihneď som myšlienku naňho zavrhla. Zobraka som si svoj notebook a vyštverala sa na postel. On sa zatial vybaloval. Po chvíli prehovoril.
,, Si celkom pekná Courtney, Heather Priceová. Škoda, že si urazená za to, že ti odišla kamarátka. "
Odfrkla som si a ignorovala som to. Tento rok to bude ťažké... Ďalší týždeň sa vliekol podobne, ako ten minulý. Na moje prekvapenie ma Daniel nechal na pokoji. Už celé dva týždne som nevitiahla päty z izby. Daniel bol milý, tak mi nosieval jedlo sem. Nemala som chuť do jedla ale on trvak na tom, aby som jedla, tak som ho poslúchla. Hoci bol milý, bol aj dosť otravný. Vážne je to až také divné, ako si myslím? spýtala som sa samej seba. Jeden deň sa nám pokazila ventilácia, tak som vyšla von. Bolo síce už neskoro večer a všade tma, ale neprekážalo mi to. Školu sme mali pekne zariadenú. Ale ešte krajší bol jej areál. Bola tu jedna chatka, kde boli pomôcky na boj s mečom. (Viem, zvláštny predmet, no určite bude úžastný! ) Okolo chatky, bol plac s lavičkami (na trénovanie) a okolo celého areálu sa ťahal trávnatý porast. Ak ste z neho zišli dole, našli ste tam úžastnú piesočnú pláž, na ktorú sme mali prístup. Na druhej strane bola telocvičňa, jedáleň a štadión, na ktorom sme hrali futbal. Neďaleko chatky boli stajne a výbehy pre kone, aby sme s nimi mohli aj cválať. V internáte sme mali niekolko spoločenských miestností, kde boli kreslá a telky (ako s ktorích... ). Boli tam aj automaty s jedlom a pitím, za ktoré sme nemuseli platiť. DVD-éčka si môžeme pozerať hoci kedy. V jedálni bolo pódium, na ktorom sa hrávali koncerty. Stoli boli poukladané divne. Čím bližšie k pódiu ste sedeli, tým populárnejší ste boli. My s Kaylou sme sedávali spolu s našimi priatelmi (nie je ich vela) tri stoly od pódia, čiže sme neutrálny. V škole máme aj kúpele, kde si môžete nechať spraviť manikúru, pedikúru a všetky tieto sprostosti. Ja om v kúpeloch nebola. Chodia tam len tie namyslené cundry. Niekedy (teda skoro každý druhý deň) si tam robievajú večierky. Ak niekto z nepopulárnych deciek dostane pozvánku, je to len kôly tomu, aby ho poriadne strápnili. Raz tam zavolali aj moju kamošku Roxy. Prišla odtial celá uplakaná, s dotrhaným oblečením a vyšklbanými vlasmi. Do dnešného dňa netuším čo sa tam stalo, ale radšej to ani vedieť netúžim. Prechádzala som popri chatke s pomôckami , na boj s mečom. Tráva bola čerstvo pokosená. Nevidela som to, ale cítila. Išla som ďalej. Ocitla som sa na parkovisku. Prechádzala som sa. Zrazu sa niekto vynoril z tmy. Prelakla som sa. Nevedela som kto to bol, cítila som, že Daniel to nie je. Chcela som utiecť, no moje nohy ma nechceli poslúchať. Bolo vidno, že je to muž. Rozbehol sa ku mne. V tedy som sa odtrhla od zeme a začala utekať. Muž ma chytil a ťahal ma preč, k neakému autu, ktorému sa rozsvietili svetlá. Kričala som z plných plúc, no nikto ma nepočul. Nemohol. Veď všetci už boli na internáte. Bála som sa a to velmi.