Nephilim of the Winchester [SK]✔

DVADSIATA ÔSMA KAPITOLA

V Prázdnote

Amara ich preniesla do nejakého lesíka. Nebolo tam ani živej duše. Mohla počuť každé drobné zašušťanie lístia, či to, ako neďaleko nich utekal králik. Bolo tam také ticho a najrušivejší element bol obrovský sklad umiestnený v strede lesa. Nechápala, čo tam robil ale nejako tušila, že ony majú namierené práve tam. A akoby jej Amara čítala myšlienky, vykročila smerom ku skladu. Jej šaty za ňou viali a Lorraine ju dobehla.

„Toto je ono? Tadiaľ sa dostaneme do Prázdnoty?" opýta sa Lorrie.

„Nesúď veci podľa obalu," napomenie ju Amara. „Ty tiež na prvý pohľad nevyzeráš, že by si bola nejako extra silná bytosť a predsa z teba cítim veľkú energiu."

Amara sa usmeje a Lorrie sa neubráni a usmeje sa tiež. Obe zastanú naraz pred čistou stenou skladu. Nič tam nebolo a Lorrie si myslela, že sú možno na opačnej strane ale Amara prikročila ku stene a prezrela si ju. Potom sa jej v ruke zjavila malá dýka a následne si ňou prešla po dlani. Zostala jej tam šikmá rezná rana, z ktorej vytiekla malinkým pramienkom krv a drobná kvapka dopadla na zem. Lorrie sa mračila. Amara priložila krvavú ruku na plechovú stenu. Niečo si zamrmlala popod nos a Lorrie čakala, čo sa bude diať. Potom sa pod Amarinou rukou objavilo biele svetlo. Odtiahla ruku ale svetlo nemizlo. Odtlačok krvavej ruky svietil bielym svetlom, čim ďalej intenzívnejšie. Obe si museli zakryť oči pretože svetlo vychádzajúce z odtlačku Amarinej ruky bolo príliš silné. Keď si Lorrie dala ruku z tváre dole, namiesto odtlačku tam stáli drevené dvere. Pozrela sa zmätene na Amaru a tá sa len usmiala a pokrčila plecami.

„Môžem tam vojsť len ja, Chuck a archanjeli," povie Amara s rukou na kľučke. „A keďže ti v žilách koluje krv môjho archanjela, som si istá, že ty môžeš tiež. Inak by si ten sklad ani nevidela."

Otvorí dvere a ukáže Lorrie rukou aby vošla dnu. Lorrie sa zastaví tesne pred dverami a obráti sa k Amare.

„Ako si môžeš byť taká istá, že ľudia na ten sklad nenarazia?" opýta sa.

„Pre obyčajných ľudí je neviditeľný a anjeli a démoni vidia len trosky z neho. Ostatné nadprirodzené bytosti, tiež nevidia nič. Jeho skutočnú podobu vidia iba tí, ktorým prislúcha privilégium vojsť."

Lorrie sa nad tým zamyslí, potom len pokrčí ramenami a vojde dnu, nasledovaná Amarou. Lorrie sa poobzerala po opustenom skladovom priestore. Na stene oproti boli regály so starovekými artefaktmi. Na ľavej stene boli troje dvere. Zľava boli červené, v strede boli čierne a napravo boli biele. Podišli k čiernym dverám a Amara vytiahla z výstrihu svojich šiat čierny kľúčik. Podala ho Lorrie a tá si ho opatrne od nej vzala.

„Pripravená?" spýta sa jej.

„Viac byť už ani nemôžem," odpovie Lorrie a strčí kľúčik do zámky. Otočí ním a zámka cvakne. Lorrie vytiahne kľúčik a schová si ho do vrecka. Otvorí dvere a spoločne s Amarou vojdú do Prázdnoty.

Všade bola tma. Okolo nich, nad ich hlavami, aj pod nimi. Nič iné len tma. Lorrie sa bála našľapovať, aby tu niekde nespadla do nejakej diery, ktorú by kvôli tej temnote nevidela. Držala sa blízko Amary ale cítila z nej strach.

„Čoho sa bojíš?" opýta sa jej Lorrie a Amaru to prekvapí.

„No...," obzrie sa okolo seba. „Tu nemám žiadnu moc. Vlastne, nikto z nás. Jedine Prázdnota. Zaujímalo by ma kde je."

Znova sa obzrela okolo seba ale okrem čiernej tmy tam nič nebolo. Lorrie kráčala nevedno kam má namierené. Nemala poňatia ako nájsť jej mamu. Vôbec netušila, čo tu mala robiť a teraz jej to prišla ako úplná hlúposť.