Nephilim of the Winchester [SK]✔

DVADSIATA PIATA KAPITOLA

Jazva

Všetci stáli okolo jej postele a čakali kým sa preberie. Jediný, kto sedel bol Dean a to rovno pri nej. Držal ju za ruku. Nechcel ju pustiť. Nemohol ju pustiť. Už nikdy ju nechcel nechať ísť. Voľnou rukou si prejde po vlasoch a stále ju pozoruje. Vyzerala tak pokojne, akoby ju už netrápila tá ťažoba, ktorú niesla na pleciach. Nikto z nich nevedel kedy sa preberie.

Deanovi klesali viečka. Chcelo sa mu hrozne spať ale nechcel ju opustiť. Nechcel ju nechať v izbe teraz samú. Castiel mu položil ruku na plece, práve keď sa mu znova začali zatvárať oči.

„Mal by si si ísť pospať," povie mu.

Dean pokrúti hlavou. „Chcem tu byť, keď sa preberie."

Nikto mu na to nič ďalšie nepovedal. Vedeli prečo tam zostáva. Mal ju rád a teraz, keď vedel pravdu, zrejme ešte väčšmi. Pred pár hodinami mu vôbec nezáležalo na odpovedi ale teraz, keď už ju poznal akoby v ňom vzplanuli nové city. City dosť podobné tým, ktoré prechovával k Jackovi a predsa boli iné. Také city, ktoré si pre seba vybudujú len otec s dcérou.

Prešlo veľa hodín a Dean nakoniec zaspal na stoličke pri Lorrie. Stále sa nepreberala a v izbe panovalo napätie. Vedeli ako ju celý ten boj vyčerpal, ale aj napriek tomu, že poznali príčinu jej dlhého spánku, začínali sa o ňu báť. Najviac nervózni boli Dean s Jackom.

Bolo už skoro ráno. Všetci si doniesli stoličky z kuchyne a čakali na prebudenie, ktoré už dlhý čas neprichádzalo. Sam sedel neďaleko postele, pri bratovi a hľadal informácie v archíve v počítači od Zberateľov slov. Hľadal, či sa niekde nenachádza niečo o kóme nephilima. Vedel, že je to zbytočné ale musel niečo robiť, inak by sa asi zbláznil. Ostatní očami stále blúdili po spiacej Lorrie. Akoby sa pozerali na obraz. Nič sa nehýbalo. Nič až na jej zdvíhajúci a klesajúci hrudník. Potom sa však prudko nadýchla a posadila. Všetkými v miestnosti myklo. Samovi dokonca takmer vypadol počítač z kolien.

Lorrie rýchlo dýchala a obzerala sa po miestnosti. Nemala tušenia ako sa tam dostala. Potom sa zamračí, keď si všimne tých pohľadov.

„Prečo na mňa tak čumíte?" opýta sa ale nikto jej na to nič nehovorí. Samozrejme že na ňu pozerali ako na mŕtvolu. Veď doteraz sa nič nedialo a ona sa rozhodne takto zrazu prebudiť.

Lorrie sa usmeje a to odľahčí atmosféru. Ostatných v miestnosti akoby ten úsmev povzbudil k činu. Castiel a Sam sa usmievali a Jack tiež. Dean mal na tvári stále vrásky, aj keď sa snažil usmievať. Chytil ju za ruku. Ona sa na neho obrátila a smutne sa na neho pozrela. To, čo mu chcela povedať, až keď by všetko skončilo, ak by všetko skončilo, sa dozvedel takto sprosto. Dean nevedel prečo je smutná.

„Prepáč, že si sa to musel dozvedieť takto," povie smutne.

Dean sa neubráni úsmevu, keď zistil prečo ten smutný pohľad. Pokrúti hlavou a rukou ju pohladí po líci. Nemala sa vôbec za čo ospravedlňovať. Za nič nemohla. Nie je nič lepšie ako sa dozvedieť pravdu, keď nad tebou bdie smrť. A jemu bolo aj tak jedno ako sa to dozvedel. Dôležité bolo, že už to vedel a že ona je v poriadku.

„To nič," zašepká Dean. „Hlavné teraz je, aby si sa dala do poriadku, dobre?"

Ona len prikývne. Otočí sa a očami niekoho hľadá. Potom ho zbadá. Pozoroval ju. Usmeje sa a ona tiež. Aj keď to skoro tak ani nevyzeralo. Dean sa pozrie na Jacka a potom na Lorrie. Pustí jej ruku a vtisne jej bozk na líce. Prejde popri Jackovi a pobúcha ho po pleci. Zrejme potrebovali chvíľu osamote. Dean nevedel, čo medzi nimi je ale to puto cítil aj on. A to bol len človek. Kývol hlavou na brata a na Castiela a vyšli z miestnosti. Castiel za sebou zavrel dvere.